Na Kamzíku nájdete aj biely dom či trosky skokanského mostíka.
- 1956 – prvé televízne vysielanie zo slávnosti v PKO;
- 1967 – začiatok stavby televíznej veže na Kamzíku;
- 1974 – začiatok fungovania veže;
- pod projekt veže sa podpísal kolektív autorov – Stanislav Májek, Jakub Tomašák, M. Jurica a Juraj Kozák.
BRATISLAVA. Výťah, ktorý nemá čísla, ale písmená, najstaršia budova premenená na biely dom či tunel vo veži. Najvyššia bratislavská veža na Kamzíku je národným manažovacím centrom, ktoré rozposiela rozhlasový a televízny signál. Živo je tu stále.
Aby mohli ľudia na Vianoce pozerať rozprávky, musí v televíznej veži fungovať nonstop služba. Nechýbajú ani strážcovia samotnej viac než 190-metrovej veže.
Stúpanie po písmenách
Správca veže a areálu televízneho vysielača Kamzík, Juraj Bezúch, vchádza do výťahu pre zamestnancov. Stláča písmeno B. Od prízemia k vrcholu smerujú písmená odzadu abecedy, výťah teda končí na písmene A pod strojovňou vo výške asi 90 metrov. Béčko je poslednou voľnou plošinou s vyhliadkou na Bratislavu a okolie, potom pokračuje oceľová monorúra so servisnými plošinami.
Bezúch otvára dvoje ťažké dvere, za nimi fičí vietor, pri výške prekvapí nízke vonkajšie zábradlie. Bežný človek sa sem nedostane.
Dôvodom je bezpečnosť, no aj veľké antény, ktoré stoja na plošine. „Nejde z toho urobiť atrakciu, sú tu anténne systémy a vyžarujú elektromagnetické vlnenie,“ hovorí Bezúch.
A predsa sa točí
Pohľad na mesto si môže Bratislavčan vychutnať najvyššie zo 75-metrovej výšky, no aj to len spoza skla v miestnej reštaurácii či brasserii. Za výhľad a ani výťah sa neplatí, obzerať ho však môžu len zákazníci reštaurácie.
Podobne je to aj na televíznej veži na pražskom Žižkove. Výhľad na mesto či žižkovské dvory je len spoza skla. Vo výške 93 metrov však nemajú reštaurácie, ale vyhliadkové kabíny otočené na rôzne strany. Návštevník nemusí síce platiť za pohostenie, výťah na vežu však stojí 150 českých korún. Po veži od roku 2000 lezie aj Miminka českého výtvarníka Davida Černého.
Zopár zvláštností má aj bratislavská veža. Napríklad v reštaurácii sa otáča podlaha, na ktorej stoja stoly a stoličky.
„Ide pomaly, aby si ľudia mohli vychutnať jedlo a nebolo im pri tom nevoľno,“ spúšťa otáčanie Bezúch. Podlaha sa otočí asi za 50 minút.
Aj na to mysleli konštruktéri veže, ktorú začali stavať v roku 1967. Dodnes je najvyššou stavbou v Bratislave.
Miminka Davida Černého na veži.
FOTO SME - LUCIA TKÁČIKOVÁ
Ako v rakete
Po schodoch laminátového rebríka v tuneli ako v rakete. Asi dvadsaťmetrovou rúrou sa dá vyšplhať až na vrchol bratislavskej televíznej veže, lezca pritom istia o rebrík.
„Do výšky 180 metrov vedie malý obslužný výťah,“ opisuje výstup Juraj Bezúch, správca televíznej veže a nehnuteľností firmy Towercom. „Potom nasleduje 20-metrový laminátový nadstavec s laminátovým rebríkom uprostred.“
Správca bol na vrchu niekoľkokrát. „Zažili sme tam aj škaredé počasie, raz tak fúkalo, že mi z fotoaparátu utrhlo clonu.“ Kývanie veže vo vetre tlmia vyrovnávacie závažia.
Pri jasnej oblohe vidno zhora Alpy, na slovenskú stranu zas Zobor či Jaslovské Bohunice. Jedinečný výhľad môžu ľudia spoznať na fotografiách, ktoré sú vystavené v priestoroch reštaurácie.
Pre elektromagnetické žiarenie na vrchole si zamestnanci obliekajú ochranné odevy. Bez nich tu môžu pracovať, len ak je systém vypnutý. Hore musia ísť napríklad, v čase technologickej odstávky, či pri oprave, alebo výmene svetiel, ktorými veža svieti do diaľky. Nedávno svetlo nahradili blikacím.
Tunel a laminátový rebrík, ktorý smeruje na vrchol veže.
FOTO - TOWERCOM
Život tam hore
„Veža začala fungovať v lete 1974,“ hovorí Michal Šuran, marketingový manažér firmy Towercom, ktorá spravuje televíznu vežu a ďalších asi šesťsto vysielačov po celom Slovensku. Je nástupcom rádiokomunikácií.
Kedysi antény nepracovali bez dohľadu, opisuje históriu vysielania Šuran. Na veži museli preto ľudia istý čas aj žiť. Podobne to fungovalo aj na iných vysielačoch
Väčšina z nich je na nedostupných miestach, preto tam pracovali ľudia na turnusy. „Nemohlo sa stať, že dva-tri dni budú bez vysielania.“
Rozhlasové vysielanie sa tu začalo v roku 1926, televízne o tridsať rokov neskôr. Prvým televíznym prenosom bolo vysielanie zo slávnosti v bratislavskom PKO. Pamiatkou na niekdajšie vysielania je aj biely dom, ako ho volajú tunajší zamestnanci. Hlásateľky niekdajšej Československej televízie museli byť na dosah a sedávali tak v budove pri veži. Biely dom vydržal, stará televízna veža nie. Šuran vraví, že ju kedysi riadene odstrelili.
Z historických objektov na Kamzíku sa nezachoval ani lyžiarsky skokanský mostík. Jeho zvyšky sa však dajú nájsť aj dnes pri lanovke na Kolibe.
Nonstop život na veži
Dva rady obrazoviek nad sebou, v jednom televízore beží seriál, v druhom akási súťaž. V najširšej časti televíznej veže funguje národné manažovacie centrum. „Nonstop dohliadajú na prevádzku siete,“ vraví Šuran.
Správca hovorí, že aj dnes sú tu služby na turnusy a aby mohli ľudia pozerať rozprávky na Vianoce, bude cez sviatky vo veži pracovať do desať ľudí.
Národné manažovacie centrum vo veži.
FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Pohľad z vrcholu veže.
FOTO - TOWERCOM
