Ani v New Yorku nie je toľko tanečných škôl ako v Bratislave, hovorí ŠÁRKA ONDRIŠOVÁ, choreografka a zakladateľka divadla elledanse. Sídlia v budove bývalého bitúnku. Často si ich vraj otvárajú ľudia, ktorí prešli len niekoľkomesačnými kurzami.
Tento rok oslavujete. Pred piatimi rokmi začalo Divadlo elledanse meniť priestory historického bitúnku na Miletičovej. Ako ste budovu získali?
„Objekt sme získali do vlastníctva pridelením od rodinnej firmy. Naša budova slúžila od roku 1930 v rámci komplexu ako bitúnok, myslím, že to tak bolo až do 50. až 60. rokov. Potom sa tu prestriedalo všeličo – od drobnochovateľov, cez predaj vína a stánky z textilom až po sex shop . V roku 2007 sme náš priestor pokrstili na dom Ta D – dom Tanca a Divadla, ale aj Tela a Duše.“
Ako to tu vyzeralo na začiatku?
„Budova od svojho vzniku nikdy neprešla kompletnou rekonštrukciou. Keď sme prišli, boli tu bojové podmienky – plesne na stenách, kanalizácia pri dažďoch vyvierala do objektu a podobne. Dodnes ešte kde-tu zateká. Každé leto cez divadelné prázdniny sa snažíme opraviť a vylepšiť nejakú časť priestorov a musím povedať že za tých päť rokov badať výrazný posun vyžarovania a vzhľadu budovy od bitúnku smerom k divadlu. Najbližšie leto nás čaká oprava strechy.“
Získali ste budovu aj s vybavením bitúnku?
„Boli tu napríklad mrazáky a chladiace boxy, na pamiatku sme dva zachovali. Máme v nich sklad rekvizít, kostýmov a archív. Naším zásahom vzniklo divadelné foyer – srdce priestoru, kde to ozaj žije a ľudia sa tu radi zdržiavajú. Mnohí, čo sledujú naše premeny od začiatkov, ich privítali.“
Ako sa vám funguje tu, hneď pri najväčšom trhovisku na Miletičovej?
„Všelijako, sú dni, kedy sa neudeje nič, no sú dni, keď je ozaj rušno.“
Mali ste tu nejaké konflikty?
„Trh tu bol odjakživa, my sme nováčik, vnímame atmosféru a chod trhoviska, aby sme neboli zdrojom konfliktov práve my. Ako alternatívne divadlo sa nemusíme až tak prispôsobovať. Naša ponuka a aktivity sú rovnako pestré ako tie na trhu a ani k nám sa nechodí v gala. Práve tou ľudovosťou či skôr ľudskosťou máme k sebe blízko.“
Upravili ste nedávno priestor pred divadlom.
„Pred časťou budovy máme parkovisko, jeho vzhľad a využitie môžeme ovplyvniť. S pomocou mestskej časti Ružinov sme tu vysadili prednedávnom stromy a radi by sme v skultúrňovaní pokračovali.“
Koľko to stálo?
Celkové náklady presiahli 7000 eur. Grant z Ružinova pokryl 3200 euro a zvyšné prostriedky poskytla firma Danicon holding. Okrem stromov sme osadili stojany na bicykle, v spolupráci s Cyklokoalíciou. Stále rastie počet ľudí, ktorí prichádzajú do divadla práve na bicykloch. V teplých mesiacoch poslúži deťom hojdačka, malé pieskovisko a dorobíme ešte lavičky pre tých, ktorí chodia alebo čakajú na kurz.“
Keď sme pri tej činnosti, čo dnes v bývalom bitúnku funguje?
„Divadlo a tanečná škola elledanse. V prenájme tu koexistujú aj ďalšie subjekty, napríklad Škola Ludus tu má dramatický a tanečný odbor súkromnej základnej umeleckej školy. Stálu scénu tu našli divadlo P.A.T. Slávy Daubnerovej, Prešporské divadlo a Debris Company. V priestoroch sa tak stretáva viac súborov, umelcov a teda aj divákov, pretože ide žánrovo o veľmi rozdielne poetiky. Komunita okolo elledanse sa pomaly ale iste rozrastá.“
Dokáže elledanse z tanca a divadla prežiť, chodia ľudia za kultúrou?
„Aj keď sa všeobecne chodí sa menej, nám počet predstavení aj divákov každým rokom uspokojivo rastie. Príjmy z lístkov pokryjú v lepšom prípade náklady na honoráre účinkujúcich. Zvyšok nákladov financujeme z grantov, dotácií a súkromných zdrojov. Päť rokov vynaloženej energie sa pozitívne odrazilo najmä vo zvýšenom záujme o aktivity tanečnej školy.“
Len z divadla by ste asi neprežili, videla som, že tu organizujete napríklad aj detské tábory.
„To by bolo naivné očakávať, že by sme prežili z divadla. Paleta aktivít je ozaj pestrá, ale držíme sa hesla „ Ševče drž sa svojho kopyta. Tábory sú teda divadelné, muzikálové, či tanečné. Väčšina z elledanse sme maminy s deťmi a vieme, čo je to za výzvu zorganizovať im prázdniny, keď sme my rodičia v práci. Začali sme s pár deťmi a páčilo sa im tak veľmi, že sa z toho stala tradícia. V žiadnom prípade nejde o ziskovú aktivitu. Nepoznám na Slovensku divadlo, ktoré by sa bez dotácií či sponzorov uživilo. Vlastne ani inde.“
V elledanse sa orientujete na súčasný tanec a nie na komerčné súťaže, ako choreografka nie ste tak populárna ako napríklad Ján Ďurovčík. Je to vo svete iné?
„Je to úplne iné, vo svete má súčasný tanec za sebou 20 rokov existencie a ako žáner je jasne identifikovaný, diváci vedia, o čo ide. K nám akoby súčasný tanec ani neprenikol, no to platí aj celkovo o súčasnom umení na Slovensku. Pre mňa je popularita dôležitá do tej miery, akú popularitu finálne prinesie našej škole a divadlu.“
Keď ľudia nevedia, čo je súčasný tanec, ako by ste to teda opísali laikovi,
„No, ako to opísať (smiech). V tanci lepšie raz vidieť ako stokrát počuť. Pre mňa je to totálne divadlo - tanec, hudba, činohra, výtvarné umenie, nové technológie a médiá, nový cirkus, performing a podobne. Výrazové prostriedky sú pestré, individuálne, nefalšovane živé, často v nezvyčajných prepojeniach, na zaujímavé témy. To ľudí baví. Neskúsených zasa pritiahnu skôr známe mená ako napríklad v predstavení Dlhá noc, hrajú tak Viktor Horjan a Csongor Kassai.“
Oni aj tancujú?
„Áno a dosť dobre, no nie je to tanec v pravom slova zmysle, celá hra je zvláštnou pohybovou štylizáciou, čo je pre činohercov pomerne náročné. Ale títo dvaja sú skvelí po každej stránke (smiech).“
No nie je to u vás len o súčasnom tanci, v kurzoch pre verejnosť učíte aj ľudový tanec alebo hip-hop.
„Hip-hop máme, časť rodičov by síce bola radšej, keby nebol, no decká si to žiadajú. Ľudový tanec je súčasťou osnov tanečného odboru súkromnej umeleckej školy Ludus. V ponuke máme showdance, latino, džezový, klasický, moderný a muzikálový tanec, tanečnú prípravku pre deti, predprípravku pre najmenších, MTV dance, jogu, tanec s partnerom. Je toho veľa. Otvárať budeme pilates. Tretí rok organizujeme cyklus Tanečné návraty, na túto aktivitu sme hrdí.“
To je čo?
„V zahraničí pôsobí v najprestížnejších tanečných súboroch veľa slovenských tanečníkov, no na Slovensku sú to neznámi ľudia. Pozývame ich štvrťročne do elledanse a oni prinášajú choreografickú, pedagogickú alebo interpretačnú skúsenosť nadobudnutú v zahraničí. Organizujeme to aj vďaka podpore ministerstva kultúry. Býva to troj až štvordňový kurz a končí masterclasom, kde môže prísť odborná i laická verejnosť, študenti umeleckých škôl a podobne. Bez cestovania, platenia drahých workshopov a v slovenčine dostávajú to najnovšie know-how. Prichádzajú k nám tanečníci nielen zo Slovenska, ale aj Čiech, Rakúska, Maďarska a Poľska.
Kde v zahraničí tancujú Slováci?
Často ako príklad spomínam Andreja Petroviča. Toto meno je verejnosti asi najbližšie, vďaka zviditeľneniu sa na olympiáde v Londýne. Je interpretom a zároveň asistentom choreografa Akhrama Khana, ktorý so svojou Akhram Khan dance company predstavuje úplnú špičku a vypredáva najlepšie divadlá po celom svete. V samotnej choreografii na olympiáde boli štyria Slováci. Jozef Fruček – aj toto meno je v Európe pojmom, rešpektovaný súbor LesSlovaks, Peter Mika a mnohí mnohí ďalší.“
Ako choreografka ste robili aj na komerčných projektoch, napríklad šou Elán je Elán. Bavilo vás to alebo ste to robili pre peniaze?
„Raz za čas sa to dá, je to aktivita, ktorá navyše zviditeľňuje školu i divadlo. Ľudia totiž reagujú, ak sa moje meno objaví v komerčnej šou, ako boli napríklad OTO alebo Elán je Elán. Televízne šou sú ale reálne pre tanečníkov drina ako v bani. Za týždeň, čo je bežná vysielacia frekvencia týchto programov, treba vymyslieť a naštudovať od päť do sedem nových choreografií, a to je náročné. Výsledok je napriek profesionálnemu výkonu tanečníkov často rozpačitý, vedieť kvalitne postrihať tanec je totiž veľké umenie, ktoré u nás nemá majstra. Mrhá sa vynaloženou energiou, ktorú si my tanečníci ako fyzicky pracujúci ľudia nadovšetko vážime a narábame s ňou pokorne. Telo je pracovným prostriedkom s presným časom exspirácie a v tanci má preto všetko svoj čas. Šoubiznis je rýchly a povrchný, napriek tomu je tanec jeho neoddeliteľnou súčasťou.“
Boom okolo tanca nastal aj v súvislosti so šou ako Let's Dance a podobne, Ako ste to vnímali, začali sa viac hlásiť ľudia na kurzy?
„To sme si všimli všetci, no urobilo to jednu sloniu službu. Keď niektorá celebrita povie, že ak bola schopná za tri mesiace vyhrať tanečnú súťaž, tak o pol roka vyhrá aj majstrovstvá sveta, odrazu si mnohí myslia, že je to naozaj tak. Znížilo to hodnotu a povedomie o tanci i ľuďoch, ktorí sa mu venujú. Napríklad k nám do školy príde nováčik, asi dva mesiace chodí na začiatočnícky kurz a zrazu si otvorí vlastný kurz či dokonca školu. Asi sme tak dobrá škola, že za dva mesiace sa u nás naučil to, čo iným trvá roky? Ťažko. Myslím, že ani v New Yorku nemajú toľko tanečných škôl na meter štvorcový ako my v Bratislave.“
Vaša tanečná inscenácia Canto hondo získala ocenenie v ankete Dosky, pomohla vám cena zviditeľniť elledanse.
„Myslím, že to pomohlo naštartovať tento priestor, začínali sme s pár stoličkami, hrali sme na betóne. Priestor bol aj pre samotných interpretov utrpením, keď sme hrali v zime, tak sa to vykúrilo plynovým horákom síce na 22 stupňov, no zem mala okolo nuly a na tom sa muselo naboso tancovať. Bola to jedna búda, bez toaliet a šatní s námrazou ku koncu predstavenia.“
Koľko to trvalo v takomto stave?
„Asi dva roky, no títo skalní nadšenci vydržali napriek podmienkam až dodnes.“
Na vašej stránke propagujete, že ste jedinou stálou tanečnou scénou na Slovensku. Je to tak?
„Podobná je určite u Zuzany Hájkovej v Banskej Bystrici, ktorá otvorila nedávno divadlo, no prepojenie tanečnej školy s divadlom je myslím si len u nás.“
Pozri si fotogalériu divadla elledanse
Pozrite si fotogalériu >>
Prečítaj si viac o trhu Miletičova - tu
Šárka Ondrišová, choreografka a zakladateľka tanečnej školy a divadla elledanse.
FOTO SME – GABRIEL KUCHTA
Zachovaný mrazák z bitúnku v priestoroch divadla.
V mrazáku sú dnes rekvizity.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
Divadlo sídli pri najväčšom trhovisku na Miletičovej.
Nové ihrisko elledanse.
