Je potomkom Terézie Vansovej i Janka Matušku. Dve desaťročia strávila na psychiatrii, teraz predáva Nota Bene. Svoj príbeh spísala do knihy.
V jesennej hmle svieti na bratislavskej križovatke reflexná vesta. Žena v nej ponúka na predaj pouličný časopis Nota Bene. Pomedzi autá chodiť nemôže, zakázala jej to polícia. A tak už roky stojí na chodníku, nesťažuje sa, každý deň predá zopár kusov. Prežije.
Presne to si hovorila Jela Matuškovičová-Medvecká dlhé roky, ktoré strávila na psychiatri: Prežiť!
Buď klinickú smrť, ktorú na nej doktori testovali a nazývali ju nirvánou, alebo série elektrošokov, priväzovanie ku gauču či povestnú samotku.
Ľudia, ktorí ju na ulici míňajú, netušia, že Nota Bene im ponúka členka Spolku slovenských spisovateľov z intelektuálnej rodiny so slávnymi predkami – Teréziou Vansovou i Jankom Matuškom.
Vedia to len priatelia a tí, ktorí už prečítali novú knihu. Hoci šokuje a mrazí, nazvala ju poeticky – Zázračné dieťa.
Písanie ako terapia zo šokov
„Už ležím na gauči, priväzujú ma. Hádžem sa. Moje prosby sú márne. Ruky a nohy mám priviazané. Nemôžem už ani kopať. Do úst mi strčili kus gázy, sluchy mi potreli akousi tekutinou a priložili známy prístroj. Už som vedela, že mi nič nepomôže, po tvári mi tiekli slzy. Vtom pustili elektrinu.“
Čitateľ sa pri knihe trasie spolu s Jelou. Autorka opisuje zážitky z psychiatrie farbisto a živo. S prestávkami tu prežila dvadsať rokov života.
„Žiaden z príbehov nie je vymyslený,“ hovorí spisovateľka a pacientka v jednom. „Vylovila som ich z pamäti po tom, čo do mňa v istej liečebni vrazili v rámci experimentovania a bez dovolenia mňa či rodiny osemdesiat elektrických šokov.“
Pacienti na psychiatrii si vraj krátia čas rôzne, väčšinou prepadávajú fajčeniu, mnohí hodiny zbierajú ohorky, Jela namiesto toho písala. Zistila, že je to pre ňu vynikajúca terapia.
Počas života prešla asi dvadsiatimi rôznymi liečebňami, kým pochopila, že sa nevylieči nikdy.
Hodiny umývania rúk
Jela prežila detstvo u starých rodičov. Hoci matka bola väčšinou preč a spoznala ju asi až v desiatich rokoch, keď s ňou odišla do Bratislavy, hovorí, že to bolo najšťastnejšie obdobie jej života.
Potom však nasledovala etapa s hystericky ctižiadostivou mamou, ktorá vždy rozhodovala za ňu, a s otčimom, ktorý bol „nečistý“.
Jela musela napríklad spať celú noc s rukami na hlave, pretože sa bála, že jej tam začnú rásť rohy. Mávala živé sny o čertoch. Myslela si, že to len preto, lebo ju nimi teta strašievala. Šlo však o prvé príznaky neurózy.
Jela Matuškovičová-Medvecká sa celý život trápi s myzofóbiou čiže strachom zo špiny, bacilov a prehnanou túžbou „očistiť sa“. Fóbia jej prerástla do obsedantno-kompulzívnej poruchy, ktorá patrí medzi neurózy.
„Mala som šťastie, že som nebola typom psychopata, že som netýrala svoje okolie, ale týrala som seba,“ hovorí žartom Jela o tom, že mnohí ju považujú za blázna, no nebezpečná nie je.
Hoci nie je zdravá ani dnes, už dokáže druhému človeku podať ruku, i keď to pre ňu stále nie je jednoduché.
Umývanie jej niekedy zabralo hodiny. „Raz som si potrebovala len umyť ruky a trvalo mi to päť a pol hodiny. Sú to záchvatové stavy s tŕpnutím tela, potením a veľkým napätím.“
Veľmi ťažké bývalo aj stlačiť obyčajnú, no „nečistú“ kľučku.
Treba byť v strehu!
Dvere však Jela otvára aspoň symbolicky vo svojej knihe. „Búra predsudky, ktoré majú ľudia voči psychiatrii,“ hovorí Sandra Tordová zo združenia Proti prúdu, ktoré pomáha ľuďom bez domova, vydáva časopis Nota Bene a nedávno aj knižku Zázračné dieťa.
Jedným z krstným otcov knihy Zázračné dieťa bol preto symbolicky psychiater a psychoterapeut Jozef Hašto.
Hovorí, že pani Jela si musela prejsť mnohými úskaliami a trápeniami pri obsedantno-kompulzívnej poruche. „Ak bude občas ironická alebo sarkastická voči našej psychiatrii, je to v poriadku, patrí nám to. Verím, že po desaťročiach by sa jej dostala lepšia starostlivosť.“
Pri čítaní Jeliných príbehov však čitateľ má dôvod pochybovať, či je to už dnes naozaj lepšie. Spomína doktorov, ktorí ešte dožívajú aj s ich „metódami“ v bielych plášťoch. Často dobre ukrytí na miestach, kde sú na Slovensku zastrčené liečebne.
„Vplývajú aj na nasledujúcu generáciu odborníkov. Možno tých „lekárov“ už nie je veľa, no treba byť ešte stále ostražitý,“ varuje.
Doživotná recidíva
Všetci sme len ľudia, každému človeku, keď budete chcieť, nájdete nejakú diagnózu, niečo, čím sa odlišuje od ostatných, čím vyčnieva, priznáva v jednom z Jeliných príbehov sám psychiater. „Musíte sa buď zaradiť do davu, alebo byť jedinečná. Píšte,“ podporoval ju. A Jela písala a písala.
Nie sú to len príbehy z psychiatrie, ale aj z práce, kde tí, ktorí sa nezaradili do davu, museli bojovať s nálepkou blázna alebo s podobnými prekážkami, ako ľudia, ktorí vyjdú z väzenia a stávajú sa tak doživotnými recidivistami.
„Psychické choroby patria medzi „civilizačné“ choroby a budú sa, žiaľ, vyskytovať stále častejšie,“ konštatuje žena v žltej veste, spisovateľka Jela.
Vlani prišlo u nás na vyšetrenie na psychiatriu asi 400-tisíc ľudí. Slovensko vedie podľa Svetovej zdravotníckej organizácie v počte novozistených prípadov psychických porúch.
O milióny z dedičstva ju obrali nebankové spoločnosti
O dva milióny prišla zo dňa na deň, keď krachli nebankové spoločnosti. Dnes na bratislavskej križovatke predáva Nota Bene. JELA MATUŠKOVIČOVÁ- MEDVECKÁ priznáva, že je naivná a nemá odhad na ľudí. Veď je predsa Zázračné dieťa, ako sa opisuje vo svojej novej rovnomennej knihe. Možno aj práve preto prežila zázrakom „v zdraví“ dvadsať rokov na psychiatrii.
Ako dlho predávate Nota Bene?
„Je to už šiesty rok. Na Patrónke som asi päť rokov. Nechcem postávať pred obchodmi, to sa mi zdá deprimujúce aj znevažujúce.“
Vaše obľúbené miesto je teda medzi autami na križovatke?
„Stojím na chodníku na križovatke na Patrónke, kde sa spájajú štyri cesty. Nesmiem chodiť pomedzi autá, to mi policajti nedovolia. Chodím len po chodníku a musím mať reflexnú vestu. Predávam aj vtedy, keď si ma nikto nevšíma a nemám ani na chlieb. V lete na mňa páli slnko, v zime mrznem a brodím sa pľušťou. Som však rada, že niekam patrím.“
Živíte sa predajom?
„Predaj mi veľmi pomáha prežiť, mám dôchodok, no ten ide na dlhy. Mám veľa pôžičiek, ani nechcem hovoriť koľko. Niekedy predám tri časopisy niekedy aj 20 za deň. Priemerne tak sedem až 15 kusov.“
Ponúkate pouličný časopis, ktorý zväčša predávajú bezdomovci. Vy ste pritom zdedili milióny, ako ste sa teda dostali až sem.
„Najskôr som mala peniaze v banke, pomáhala som však kadekomu. Nemám totiž cit na to, komu mám pomôcť a komu nie a väčšinou to boli podvodníci, ktorí ma zneužili.“
To ste aj opisovali v knihe, ako si na vás zrazu spomenuli ľudia z minulosti.
„Som totiž naivná a verím každému, tak som dosť stratila. No keď som mala posledné dva milióny, dala som väčšinu, teda 1,5 milióna do BMG Invest a Horizontu, a 500-tisíc do Drukosu. Firmy naraz odstúpili a krachli. Zo dňa na deň som ostala bez haliera. Môj dôchodok nestačil ani na nájom.“
Mali ste aj byty.
„Mala som trojizbový byt, ktorý som dostala ešte za socializmu. Potom som však kúpila televízor na splátky, tak som sa zadlžila. Mala som to vyrátané na haliere, že som nevládala splácať byt aj televízor. Presťahovala som sa preto do dvojgarsónky a tú som potom predala podvodníkovi, ktorý mi za ňu nikdy nedal peniaze. Dodnes sa súdime.“
A druhý byt?
„Byt som prepísala na syna a on ho predal, založil si počítačovú firmu, ktorá prosperuje dodnes a som rada, že som to urobila.“
So synmi máte dobrý vzťah?
„Synovia majú obaja lepší názor na babku ako ja, lebo tá, keď sa do niečoho vložila, tak úplne celá. A na dôchodku už mala konečne čas venovať sa deťom, lenže nie svojim, ale mojim. Ukradla mi deti.“
Predávate Nota Bene, no nie ste bezdomovkyňa.
„Nie, ani som nebola. Teraz žijem v Trnávke v rodinnom dome, sú tam dve izby aj záhrada. Sme tam traja. No nájomné je pre mňa dosť veľa platiť. Mám totiž dlžoby. Kedysi som sa zoznámila aj s jedným bezdomovcom, toho človeka som zas neodhadla a sklamala som sa, vtedy sme občas prespávali v starom vagóne, kde hádzali odpadky. To však vždy môj priateľ vyčistil a dalo sa tam spať. Väčšinou som však zohnala podnájom.“
Vo vašej knihe opisujete silné zážitky z liečení na psychiatrii. Ako dlho vznikala kniha?
„Roky. Začala som písať už na psychiatrii.“
Čo vás priviedlo prvýkrát na psychiatriu?
„Prvýkrát som sa tam dostala, keď som mala 25 rokov, bolo to už pomerne neskoro, lebo problémy som mala od detstva, neskôr síce zanikli, no potom sa opäť objavili. Mala som dlho problém s dotykom a umývaním, no a narástlo do takej miery, že som si s tým už nevedela poradiť. Mala som skoro znemožnený život. V tom najhoršom som išla na tú psychiatriu.“
Ako dlho ste chodili po liečeniach?
„Asi dvadsať rokov som sa snažila všemocne a úplne vyliečiť. Až potom som si spomenula, že doktorka mi už na začiatku povedala, nech si nerobím ilúzie, že sa budem dlho liečiť a či sa vôbec vyliečim, je nejasné.“
Čiže vás fóbie stále trápia, nie ste vyliečená?
„Nie, beriem tri lieky, jeden veľmi účinný vynašli nedávno, ten mi pomáha. Mesačne chodím aj na injekciu na psychózy. Mám intenzívnu neurózu a napočudovanie mi zaberajú lieky na psychózu.“
Lucia Tkáčiková
Knihu Zázračné dieťa môžete kúpiť od predajcov Nota Bene, vydalo ju občianske združenie Proti prúdu.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
Krstnou mamou knihy bola aj herečka Táňa Pauhofová, zámerne si vybrala na krst pierka. Sú ľahké, no zároveň sú aj symbolom tepla. To zaželala bezdomovcom na zimu.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
Jela predáva na križovatke už päť rokov.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
