Je piatok po Dušičkách, pol siedmej večer. Mesto takmer prázdne, všetci šli páliť sviečky tam, kde sú doma.
Symbolicky, pri Trojičnom kostole, čaká autobus, ktorý sa v priebehu niekoľkých sekúnd naplní angličtinou, nemčinou a češtinou.
V nadšení ideme na Zlaté piesky do Tranzitu, kde otvárajú jednu z výstav Mesiaca fotografie. Martin Kollár, ktorého domovom je práve teraz Paríž, ju mohol premiérovo vystaviť azda kdekoľvek, no urobil to práve tu. Na Slovensku. Všetko je tiptop.
Je skorý nedeľný podvečer. Všetky výstavy festivalu sú už otvorené. Miestnosti vyvetrané po návale vernisážových divákov.
Dom umenia stále brázdi dosť ľudí. Dozorkyňa dozerá, aby sa každý podpísal do knihy návštev prv, než si stihne rozopnúť kabát. Zopár fotiek to už nevydržalo a spadli.
Zahraničný divák sa previnilo krčí pri zemi. Chce si prečítať anglický text, ani ten však neodolal možnosti nepozorovane skĺznuť. Na oboch poschodiach je časť fotiek v šere, lebo svetlá nedočiahnu.
Fotografické knihy, ktoré súťažili o titul najlepšej, sú k stolu priklincované štyrmi klincami. Odvrátená strana Mesiaca predsa neexistuje. © SME
