FOTO – ARCHÍV
tak to išlo. V januári som zaplával 120 kilometrov a v júni už 220,“ hovorí. Vzťah k plávaniu je uňho dedičný, otec plával maratóny a je členom skupiny otužilcov Ľadové medvede. „Ešte ako štvorročný som sa bol raz pozrieť na otca, plával vo vode, v ktorej boli kryhy, pamätám si, že fúkalo a mne bolo na brehu hrozne zima, hovoril som si – to sú blázni,“ spomína. Dnes pláva v zime spolu s otcom. „Pomáha to, už roky som nebol chorý, a keď ochorieme, drží nás to dva dni.“
Zoltán študuje vo Viedni na technickej univerzite odbor hospodárska informatika, ale popritom si zarába ako prekladateľ z nemčiny, angličtiny a keď treba aj z maďarčiny. Keby sa však uživil plávaním, neváhal by a venoval by sa len tomu. Tohtoročná plavba cez kanál stála takmer 300-tisíc korún, tretinu dostal od plaveckej federácie a zvyšok zaplatil sám s pomocou sponzorov.
„V ten deň vyštartovalo z Doveru päť tímov a jedna česká štafeta, v nej sa po hodine striedalo šesť plavcov, ja som všetkých predbehol,“ hovorí Makai. Štafetu dokonca o trištvrte hodiny. Tridsaťkilometrová plavba mu trvala 11 hodín a 22 minút. „Plavec často pre vlny vôbec nenapreduje, najmä pri odlive vidí, že je dva kilometre od brehu, ale štyri hodiny pláva a vzďaľuje sa od neho,“ hovorí. Voda má asi 17 stupňov, pravidlá nedovoľujú plávať v neopréne, ktorý udržuje teplo a nadľahčuje. Plavca sprevádza loď. Jej posádka kontroluje, či plavec stále vníma a akú má náladu. Lode ani posádky sa však plavec nesmie dotknúť. Zoltán počas plavby jedol a pil len energetický nápoj, čaj, glukózu a piškóty – zmiešané v jednom pohári, ani pri jeho preberaní sa však nesmel dotknúť ničej ruky. Po návrate domov ho potešili mamine bryndzové halušky.
Onedlho sa začne škola, Zoltán sa jej plánuje venovať naplno, dokončiť by ju mal o dva roky. „Nad prerušením by som váhal, iba ak by sa našiel sponzor a umožnil mi preplávať kanál tam aj späť,“ hovorí. Jedným smerom už La Manche pokorilo asi 600 plavcov, tam aj späť však zaplávalo asi 30. Zoltán bol prvým Slovákom.
ANDREA HAJDÚCHOVÁ
