Žiadna škola, škôlka či poriadny obchod. Obyvateľom z izolácie pomáha združenie Ulita.
BRATISLAVA. Musíte sledovať písmeno K na cestovnom poriadku hromadnej dopravy a keď zbadáte päť od ostatnej Bratislavy odrezaných panelákov dať znamenie. Už MHD s písmenom v grafikone predznamenáva cieľ jazdy, K ako Kopčany.
Signálom, že ste dobre vystúpili je drevená búda, akási krčma pri ceste.
Pred ošumelým panelákom sedí niekoľko Rómov.
Kedysi dedinka pri hraniciach, dnes kus sídliska s robotníckou ubytovňou, ktorý od ostatnej Petržalky odrezala cesta, niekdajšia fabrika, nadjazd aj železnica.
Na centrum Bratislavy, ktoré je vzdialené len niekoľko minút, zabúdate rýchlo. Sídlisko si žije vlastným a akýmsi odrezaným životom.
Ulita v ubytovni
Rómovia pred panelákom nás ochotne nasmerujú do sociálnej ubytovne bratislavského magistrátu. Pred jej vchodom si niekoľko detí točí dlhé švihadlo. Ďalšie vybiehajú z otvorených dverí a do vzduchu vykopnú loptu.
„Vždy otvoríme náš sklad so športovými potrebami a hrami, deti a mladí si ich môžu od nás požičať,“ hovorí Petra Hraňová, psychologička a koordinátorka Občianskeho združenia Ulita, ktoré od roku 2004 prevádzkuje v ubytovni magistrátu Komunitné centrum Kopčany.
V ubytovni bývajú sociálne slabšie rodiny s deťmi či mladí, ktorí vyšli z detských domovov, dokopy asi 250 ľudí.
Vchádzame do dvojizbového bytu, je síce malý, no je tu živo. Funguje tu totiž Ulita. V jednej miestnosti práve prebieha doučovanie.
„Deti na prvom aj druhom stupni si k nám chodia robiť úlohy,“ vysvetľuje Hraňová. „Starší si prídu vypracovať projekty na počítači a internete.“
Aktivity v nízkoprahovom klube sú rozdelené podľa veku. Deti sem chodia za učením či hrou, mladí a aj rodičia zas po radu. „Niekedy prídu ľudia s tým, že im končí zmluva v ubytovni a nemajú kam ísť. Ponúkame aj sprevádzanie na úrady a do inštitúcii,“ dodáva Hraňová.
Bez škôlky
Do Ulity vlani prišlo 167 detí a mladých, služby tiež využilo asi 90 dospelých.
V odrezanom svete Kopčian je centrum raritou. Okrem ulice a dreveného bufetu – krčmy je jediným miestom, kde sa dospelí aj deti stretávajú. Žiadne centrum voľného času, žiadna škola, škôlka či aspoň jej vysunuté pracovisko.
Deti musia putovať do vzdialenejších škôlok po Petržalke, často tam však nechodia. „Je to z rôznych dôvodov, so škôlkami v Petržalke je veľký problém, často hovoríme o tom, že by sa tu zišlo detašované pracovisko materskej školy,“ hovorí Hraňová.
Práve v tom, že nepoznajú detský kolektív a škôlku, štart v škole býva pre deti z Kopčian ťažký.
„Dieťa, ktoré chodí do škôlky pozná už tvary, čísla, farby, tak sa mu ľahšie začína, ako keď niekto prvýkrát funguje v nejakom kolektíve,“ dodáva psychologička.
Problémy sa s ním zvyknú viesť a hoci deti nie sú hlúpe, často končia v špeciálnych školách.
Hovorkyňa Petržalky Mária Grebeňová-Laczová na otázky ohľadom sídliska, jeho zmien, obnovy či škôlok neodpovedala, jedinou informáciou zo samosprávy bolo, že Petržalka rozširuje materské školy, no na zriadenie novej nemá peniaze.
Kopčany. Predsudky?
Do školy putujú deti z Kopčian rôzne po Petržalke, najčastejšie na Prokofievovu či Holíčsku.
„Vnímame stigmatizáciu tohto sídliska, deckám sa niekedy ťažko hovorí, že sú z Kopčian, lebo každý má hneď na to názor,“ hovorí Hraňová.
Minisídlisko spájajú ľudia aj s drogami. Hraňová vysvetľuje, že tu funguje kontaktné centrum pre užívateľov drog, ktoré je jediné v Bratislave.
„Rozprávame sa s mladými ľuďmi aj o užívaní drog, no je to len jedna z tém. Napríklad škola je pre nich oveľa väčšia téma, to riešia každý deň.“
Izolovaný svet
Keď Ulita v roku 2004 začínala, v klube často našli napríklad rozbité okno. Dnes sa to nestáva. Obyvatelia ho už prijali do svojho izolovaného sveta.
„Vandalizmus je asi logický dôsledok toho, že deti nevedia, čo vo voľnom čase robiť,“ vraví Hraňová. Cenné veci však v klube vyložené nie sú.
„Stáva sa, že niečo deti vezmú, no niekedy je to o tom, že sa chcú pochváliť, aké sú šikovné, keď si to nevšimneme a nakoniec vec vrátia. Mali sme aj prípad, že dieťa vzalo lepidlo a zistili sme, že ho potrebuje do školy, a žiadne doma nemalo.“
Ak niekto v klube niečo vezme alebo poškodí, dostane zákaz vstupu, kým vec neopraví alebo neodpracuje. „Snažíme sa deti naučiť správať sa zodpovedne k veciam,“ dodáva psychologička. „Aj tí, čo majú zákaz vstupu do klubu, nájdu nás vonku.“
Na ulici sú totiž často.
Sídlisko menia
Vonku preto robí Ulita terénnu sociálnu prácu, ide o akúsi kombináciu voľnočasových aktivít a rozhovorov.
„Niektoré deti sú vonku za každého počasia, doma často nemajú čo robiť,“ hovorí Lenka, terénna sociálna pracovníčka z Ulita.
Vďaka združeniu deti ulicu aspoň na čas opúšťajú, chodia na víkendovky či športové akcie.
Ulita chce spolu s obyvateľmi meniť sídlisko. „Robíme komunitné akcie,“ hovorí Hraňová. „Minulý rok sa podarilo presvedčiť petržalskú samosprávu, aby zrevitalizovali detské ihrisko, zabezpečili sme lavičky, tento rok sme sadili nové stromy. Chceme začať stavať nové športové ihrisko.“
Združenie má priestory v ubytovni prenajaté od magistrátu za symbolický nájomné, na činnosť majú peniaze z kraja, od štátu či nadácii. Fungujú aj vďaka darom a dvom percentám z daní.
Pre odrezaných obyvateľov Kopčian však robia veľa, spájajú ich s okolitým svetom.
Prečítaj si viac o analýze mesta - tu
Doučovanie v Ulite.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
Hra na Kopčanoch. Deti trávia väčšinu času na ulici. Zvládnuť nástup do školy im pomáha centrum Ulita, prebieha tu doučovanie.
FOTO SME – GABRIEL KUCHTA
Kopčany – to je len ubytovňa, krčma a pár panelákov.
