Nášmu fotografovi na výstave musel pózovať rozpačitý uvádzač. Nikoho iného sme sa nedočkali. FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Keď sa rozhliadnete, uvidíte kde-tu zopár naaranžovaných artefaktov, od ženských pančúch a kozmetických zvyškov až po niekoľko „skalpov“ – príčeskov a parochní, nezabudnime na toaletný papier.
Výstava je smiešna. Možno preto, že chce zosmiešňovať všetky tie „vecičky“, ktorými žena vylepšuje svoju ženskosť.
Zuzana Albertsen mala na výstave predviesť videofilmy, skryté sondy do britských barov, ktoré zrejme navštevovala počas semestrálneho pobytu na Univerzite v Newcastli upon Tyne. Videokamerou ukrytou v kabelke vraj snímala „náhodné zvukové a vizuálne momenty nočného života“. Na jednu zo stien sa však staticky premieta akési ženské pozadie, doplňované chrapľavým šepotom. Ani sa vám nechce počúvať.
Textová konceptualistka Andrea Dobošová sa síce blysla takými textami ako: Originály sú niekedy tak citlivé, že aj denné svetlo / im môže uškodiť. Fragilita chránená bytím „in“, / návod ako neznechucovať a byť čo najdokonalejším/šou. / Byť originálom v dobe idolov a nebyť „out“. / Byť sám sebou a neprestupovať žiadne pravidlá, ale človeku sa zase nechce na výstave až tak veľmi čítať.
Celú atmosféru a „ženskosť“ expozície mali umocňovať silne naparfumované miestnosti galérie. Necítili sme nič. Toto nič, teda „výstava“, ktorá sa z vôle výtvarníčok koná bez kurátora, možno potrvá do 28. septembra. (mi)
