Z občianskej aktivistky sa stala poslankyňa. ELENA PÄTOPRSTÁ však stále za svoju hlavnú úlohu považuje upozorňovať na nekalé praktiky, nevýhodné zmluvy a predaje.
Developeri tvrdia, že aktivisti sú ľudia, ktorí protestujú proti všetkému, vždy a všade a nikdy sa so žiadnym riešením neuspokoja. Čo si o tom myslíte?
„Aktivisti je nesprávny pojem, existujú len aktívni občania, ktorí upozorňujú na nejaký problém. Ak je to viac hlasov, petícia, celá skupina občanov, tak to určite nie sú nejakí fanatici, či ľudia, ktorí chcú robiť siloumocou problémy. Väčšinou sú to aj odborníci, právnici, podnikatelia, ktorí upozorňujú na nejaký reálny fakt. Alebo upozorňujú na detail projektu, ktorý môže mať závažné dôsledky.“
Napríklad?
„Napríklad keď Juraj Lukáč upozornil, že holoruby spôsobia povodne, nikto ho nepočúval. Dokonca hovoril aj o dátumoch a územiach, ktoré budú zasiahnuté povodňami. Presne tak sa aj stalo. Vtedy ho tiež obviňovali zo strašenia ľudí. Dnes sa hlavne stredná vrstva aktívne zaujíma o politiku, začalo ich iritovať, keď zistili, aké zmluvy, faktúry, obstarávania, robia samosprávy či ministerstvá. Sú vo svojej brandži odborníci a vidia do toho rozkrádania.“
Odkedy sa venujete aktivizmu? Keď som vaše meno hľadala v archíve tlače, ukázal sa mi rok 2006.
„Asi od osemnástich. Naštartovalo ma, že sa mala zbúrať konská železnica, objekt pri Trnavskom mýte. Bola som v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny a v Budajovej Bicyklovej Bratislave. Po revolúcii sa viacerí ľudia z ochranárskych hnutí dostali do vedenia. Vtedy som si povedala, super, už nemusím bojovať. Išla som na Vysokú školu výtvarných umení, kde som predtým nemohla študovať, lebo môj otec bol za komunizmu perzekvovaný. V roku 2006 mi to už nedalo a začala som robiť na kauze Lesík Krasovského.“
Známe sú viaceré útoky na aktivistov, či ľudí, ktorí nechceli mlčať. Vy nemáte strach?
„Každý organizmus, či spoločnosť, má istú skupinu ľudí, ktorí fungujú ako ochranné bunky, sú citlivejší a varujú ostatných pred ohrozením spoločenstva. Keď si uvedomíte závažnosť problému, budete kašľať na to, či vám niekto prepichne pneumatiky, alebo po vás bude strieľať, budete riešiť ten problém bez ohľadu na seba. Nepoznám nikoho z priateľov ktorého by to odradilo, skôr naopak.“
Stretli ste sa aj s konkrétnymi vyhrážkami?
„Keď sme robili lesík Krasovského, developer nás zastrašoval listom a pokutami. Robili to pred zastupiteľstvom, aby sme sa stiahli. Právnik nám povedal že tie vyhrážky sú úplný nezmysel a ten list sme dali na našu stránku do kategórie humor.“
Myslíte si, že vás ochráni, keď je vaša tvár a meno verejne známa?
„Keď sa vám začnú vážne vyhrážať, treba to zverejniť. Tí ľudia to potom buď neurobia, alebo sa demaskujú. To sa stalo Jurajovi Smatanovi z Ekofóra po nevydarenom útoku. Tí, ktorí použili nátlakové prostriedky, si už uvedomujú, že sa to nakoniec obrátilo proti nim. V tejto krajine, sa pozná každý s každým a nič sa nedá ututlať.“
Vtedy médiá zverejnili celú sériu útokov na aktivistov.
„Dovtedy sme to nemedializovali. Keď sa ministerstvo vnútra začalo zaoberať útokom na Smatanu, ktorý bol vtedy poradcom premiérky Radičovej, upozornili sme ich na celý balík týchto útokov.“
Ako stíhajú aktivisti svoje verejné pôsobenie a prácu? Majú tolerantných šéfov?
„Je to individuálne. Ak je to akútne, priatelia si berú neplatené voľno. Ja som živnostník, robím dizajn, takže si to ľahšie zariadim.“
Neodradí vás od ďalších aktivít fakt, že aktivisti často „nevyhrajú?“
„Je slovenskou tragédiou, že v politike sa používajú termíny športového zápasu, vyhrali, prehrali, skóre. Je to o synergii a rešpekte rôznych názorov v spoločnosti. Funkcia developerov je stavať, obchodovať, organizovať. Verejnosť im musí však vytvoriť isté bariéry a pravidlá, aby neboli škodná. Keď ich nerešpektujú a začnú kadejako obchádzať, takáto spoločnosť začne ako celok degenerovať a doplatia na to všetci.“
Teraz už ste aj petržalskou poslankyňou. Ako sa dá prebojovať medzi straníckych kandidátov?
„V samosprávach ľudia krúžkujú mená, nie strany, preto si viac zisťujú, koho volia. Volebný systém bol v parlamente väčšími stranami postupne okliešťovaný v ich prospech. Ten sa potom niekedy obrátil aj voči nim samotným, napríklad keď sa KDH rozpadlo. Tí istí ľudia, ktorí prijímali zákon, že musíte mať desaťtisíc hlasov na založenie strany, si to potom sami na sebe vyskúšali.“
Tak či tak, aj bratislavské zastupiteľstvo tvoria hlavne stranícki nominanti...
„Vo veľkom parlamente sú ľudia, ktorí neurobili nič pre túto krajinu, len sedia a dvíhajú ruky, ako povie vedenie. Na tej nižšej platforme, v obciach, by si to ľudia všimli.“
Aj tento strom zachraňovala Elena Pätoprstá.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
Prečo ste sa vy rozhodli kandidovať?
„Bolo to ťažké rozhodovanie. Teraz hovorím všetkým slušným ľuďom, keď vás zaujíma vaša obec, nejaká téma, choďte do politiky, pozrite sa, kto tam vládne, kto sú poslanci. Dokonca si myslím, že pre aktívného občana, ktorého obyvatelia poznajú, je to jednoduchšie ako pre nejakého pasívneho politika, ktorý sa musí zaviazať nejakému sponzorovi kampane.“
Máte pocit, že sa vám ako poslankyni podarilo niečo ovplyvniť?
„Ja som išla pod hlavičkou protikorupčný aktivista. Keď zasadá zastupiteľstvo, alebo nejaká komisia, upozorňujem na veci, ktoré smrdia. Málokto si uvedomuje napríklad súvis medzi riešením psích exkrementov s korupciou, nevidia tam tú priamu väzbu. Ale vy vidíte, že nie je na lavičky, preto lebo sa peniaze míňajú na niečo zbytočné. A keď na to upozorníte, zrazu získate peniaze na tie lavičky.“
Na čo konkrétne ste ešte upozornili?
"V Petržalke sa napríklad zabránilo predaju pozemkov pri Technopole, ktoré užíva verejnosť na parkovanie. Bolo to za cenu 50 eur za meter štvorcový. Žiadnou zmluvou nezabezpečíte, aby to niekto v budúcnosti nezastaval. Upozornila som aj na nezmyselnosť stavať petržalskú plaváreň na súkromnom pozemku Incheby. To by bola len nová kauza PKO.“
Takže to dokážete zastaviť? Lebo ak ide o záujmy silných skupín, tak sa dokážu dohodnúť aj Smer
s SDKÚ, ako to bolo napríklad pri paláci Motešických. (Viac tu)
„To bolo veľké sklamanie. Dúfala som, že aspoň pár slušných ľudí sa zobudí. Ale asi nebola vôľa. Ale prišla som na to, že väčšina z tých ľudí nie je skorumpovaná, skôr strašne držia tú stranícku líniu, aj proti vlastnému svedomiu. Niekedy prídem za niektorým poslancom, poviem mu, veď ty si normálny slušný človek, ako si mohol za takú vec zahlasovať? A on povie: Strašne ma to štve, ale strana zavelila. To je podľa mňa neprijateľné, aby bola strana nad svedomie a zdravý rozum. Aj pri predaji pozemkov pod PKO ľudia upozorňovali, že to bude problém. Ale poslanci sa nechali oklamať tým, že budú mestu prenajaté za jedno euro...“
V kauze Kráľova hora ste zbierali podpisy pod petíciu za jej záchranu, no v petržalskom zastupiteľstve ste nakoniec hlasovali proti výmene pozemkov. Čo hovoríte na výsledok?
„Aj Karlovešťania nás podporili a nechceli výmenu za cenu pozemkov určených pre petržalskú plaváreň. Obe skupiny sa zhodli v názore, že je to nedotiahnutá zmluva. Poslanci ako keby nevideli všetky riziká, chceli to mať
z krku. Myslím si, že táto zmluva je pre nich veľmi dobrý biznis (pre J&T Real Estate, pozn. red). Mesto nikdy nemá takú silnú motiváciu, ako developer. Môžeme len na neho tlačiť, aby ochraňovalo záujem obyvateľov. Developera k tomu, aby si ochraňoval svoj záujem, nikto tlačiť nemusí.“
Niektorí z poslancov však boli proti výmene, hovorili, že tie pozemky sú rodinné striebro.
„Kráľová hora boli pozemky dlhodobo využívané na rekreáciu. A ak ich niekto kúpi, riskuje, že tam dôjde k občianskym nepokojom. Tak by si mal veľmi dobre zvážiť, či podstúpi toto podnikateľské riziko. Keď ide do toho, prečo by mu mesto malo otvárať dvere a plátať jeho podnikateľské riziká? Keď bolo verejné stretnutie, sám developer sa preriekol: Len kričte, mne to len zvyšuje cenu....“
Súčasné vedenie mesta tvrdí, že všetko je transparentnejšie ako v minulosti. Máte ten pocit?
„Keď si vezmete vôľu a ochotu primátora zverejňovať a transparentne konať, tak to určite. Aj v Petržalke je vidno rozdiel medzi tým, keď bol starostom pán Ftáčnik a teraz. Faktúry a zmluvy sa v Petržalke zverejňovali aj pred tým, ako to bolo povinné. To oceňujem aj dnes na hlavnom meste. Ale transparentnosť je len jedna malá časť efektívneho riadenia samosprávy.“
Verejnosť dostala možnosť vystúpiť pred zastupiteľstvom. Stáva sa však, že poslanci zmiznú v kuloároch.
„Naturel dobrého politika spoznáte podľa ochoty načúvať. Ten, kto chce, ostane. Aspoň viete, kto je kto.“
Máte pocit, že vás viac rešpektujú, keď ste petržalská poslankyňa a nie iba aktivistka, ktorá im hádzala petíciu na hlavu?
„Asi pozerajú, keď idem k mikrofónu, čo mám v ruke. (Smiech). Ale vážne. Neviem, či ma rešpektujú viac. Ale snažím sa, aby som im dala nejakú dôležitú informáciu, upozornenie na nejaké riziko. Niekedy si to trojminútové vystúpenie odborne pripravujem aj pár dní... Áno, niekedy je už vopred rozhodnuté, ako budú hlasovať, ale môže sa stať, že niekoho presvedčíte.“
Spomedzi aktivistov v strane Zmena zdola vyšla aj hlavná architektka. Čo hovoríte na to, že ju pri vydávaní záväzných stanovísk mesto nie vždy rešpektuje?
„Pri každom rozhodovaní by mal odborník dávať stanovisko, aby zodpovednosť bola na ňom. Keď rozhoduje politik, bude omyly znášať politicky. Ale aký ja mám z toho úžitok, že Ďurkovský už nebude na radnici, či parlamente keď sa stali už nezvratné zmeny? Ak rozhoduje odborník, zvolený desiatimi nezávislými autoritami z odboru architektúry, má verejnosť väčšiu istotu ako pri politickom rozhodnutí. Keby sa dodržalo to, že by pri všetkých investičných zámeroch by bol aj podpis hlavnej architektky, tak by som bola úplne pokojná. Ak by bol nejaký problém, potom odborníka vezme na zodpovednosť aj odborná verejnosť a to už je iné kafe. V súčasnosti štatút hlavnej architektky nemá byť iba poradná funkcia, ale má priamo o investičných zámeroch rozhodovať. Toto sa žial doteraz neaplikovalo v praxi.“
