ov. Keď o chvíľu prišla na miesto policajná hliadka, jej členovia skonštatovali, že zaparkované autá nárazom svojou Hondou Civic poškodil štyridsaťšesťročný Jozef V.
„Chcel som sa zabiť,“ boli jeho prvé slová, vzápätí sa ospravedlňoval za škodu, ktorú majiteľom áut spôsobil. „Išiel som rýchlo a netrafil som do stĺpa,“ pokračoval a ukazoval na neďaleko stojaci stĺp, ktorý o vlások minul a potom pristál na zaparkovaných automobiloch.
Policajti najprv nechápavo krútili hlavami a možno sa aj domnievali, že majú do činenia s nejakým pomätencom, ktorý sa rozhodol pre bizarný spôsob samovraždy. Lenže vzápätí si od neho vypočuli šokujúcu správu: „Doma, neďaleko odtiaľto, leží v spálni moja manželka, ktorú som pred chvíľou zabil.“
Policajti Jozefa okamžite vyzvali, aby ich zaviedol do svojho rodinného domu. Keď vošli do spálne, na posteli uvideli ležať ženu s rozbitou hlavou, ktorá nejavila známky života. Muž, ktorý pred chvíľou v samovražednom úmysle havaroval, bol s najväčšou pravdepodobnosťou naozaj vrahom.
Vyšetrovanie tohto trestného činu nebolo komplikované ani zdĺhavé. Jozef sa totiž k vražde priznal a prezradil aj motív svojho konania. Manželka Iveta sa mu nielen priznala k niekoľkým neverám, ale v poslednom čase svoj vzťah s iným mužom ďalej rozvíjala a pri každej príležitosti sa manželovi vyhrážala, že sa s ním rozvedie.
Jozef, ktorý bol citlivý, uzavretý a málovravný, ventiloval svoje rodinné trampoty v robote. Pracoval ako murár a svoju profesiu využíval aj pri rekonštrukcii rodinného domu. Aj v osudný deň renovoval dom a keď večer vošiel do kuchyne, navrhol manželke, aby spolu oslávili meniny svojho syna. Otvorili fľašku vína a pri sledovaní televízie popíjali.
„Rodičia sa často hádali, ale nikdy nedošlo k fyzickému napadnutiu,“ vypovedal neskôr syn. „Aj v ten večer som z detskej izby počul, že majú nejaké nezhody, ale nevenoval som tomu pozornosť a čoskoro som zaspal.“
Do postelí si ľahli aj Jozef s Ivetou, ale Jozef po chvíli vyšiel na toaletu a keď sa z nej vracal, zbadal pod schodmi dvojkilové murárske kladivo.
„Neviem, čo mi v tej chvíli prišlo na um, ale zrazu som sa rozhodol, že svoju ženu zabijem,“ povedal vyšetrovateľovi.
Udalosti nabrali rýchly spád. Jozef vošiel do spálne, spiacej Ivete hodil na hlavu paplón a celou silou ju najmenej dvakrát udrel kladivom po hlave.
„Manželka nič nepovedala, ba ani nezastenala, ale keď som v izbe zasvietil a pozrel sa na ňu, hneď som vedel, že nežije,“ vypovedal Jozef, ktorý sa po čine obliekol, na ulici naštartoval auto a s rozhodnutím, že sa zabije, vydal sa do ulíc.
Havária sa pre neho síce skončila šťastne – bez zranenia, ale po priznaní vraždy sa ocitol vo vyšetrovacej väzbe. Teraz v nej čaká na hlavné pojednávanie na krajskom súde. Keď ho súd uzná vinným z vraždy, hrozí mu nepodmienečný trest od desať do pätnásť rokov.
Autor: JURAJ DONOVAL
