FOTO – CTIBOR BACHRATÝ
Juraja Bartoša si najbližšie s Hot Serenaders môžete vypočuť 22. septembra v Spoločenskom dome Nivy na Súťažnej ulici.
Orchester Bratislava Hot Serenaders hrá džezové aranžmány dobovým štýlom – v dobových kostýmoch a na dobové nástroje. Uplynulú divadelnú sezónu spolupracovali jeho členovia so Štúdiom L+S, účinkovali v programe Ja som optimista, ktorý je zároveň i spomínaním na starú Bratislavu. S nami si zaspomínal umelecký šéf orchestra JURAJ BARTOŠ.
Čo pre mladého človeka znamená pojem „stará Bratislava“?
„Keď sa hovorí o starej Bratislave, väčšinou sa s nostalgiou spomína práve na Vydricu a Rybné námestie. To boli miesta, ktoré spomínajú všetci prešpuráci. Patrím ku generácii, ktorá tieto miesta nemala šancu zažiť. V pamäti mi utkvel jeden výlet do mesta s mamou. Mal som vtedy asi osem rokov a boli sme sa pozrieť práve na otvorenie Mosta SNP, ktorý vlastne Vydricu zničil. Tieto miesta sa mi veľmi páčia na dobových vyobrazeniach, ale nemám na ne žiadne osobné spomienky. To mi je ľúto.“
Po revolúcii sa ozvali hlasy, ktoré navrhovali odstránenie mosta a vybudovnie kópie zbúraného Podhradia. Páčilo by sa vám to?
„Bol by som nadšený. Vtedy sa v tlači zjavili rôzne návrhy na riešenie, jeden chcel odrezať vyústenie mosta na Staromestskú ulicu a nechať len zjazdy vedúce na nábrežie, a tak postaviť kópiu zrúcaných objektov. Otázka, či stavať kópiu, je diskutabilná, pre mňa ako pre ‘staromilca‘ by však takéto riešenie malo veľké čaro. Na druhej strane, keď sa pozrieme na nové stavby vznikajúce v podhradí, už nemajú zďaleka atmosféru domov, ktoré v starom meste zostali. Napriek tomu ja osobne, keby som mohol ‘naživo‘ vidieť hoci starú synagógu alebo rybný trh také, aké boli, veľmi by som sa tešil. To je asi nereálna vízia a určite by sa ozvali rôzni protestujúci odborníci. Mestu by však prospelo, keby malo väčšiu pešiu zónu. Ľudia by sa mohli prirodzenou pešou cestou dostať v pokoji na Hrad. Bolo by aj viac možností na kultúrne a spoločenské vyžitie.“
Na ktoré miesta teda spomínate vy?
„Keďže som z Kramárov, moje spomienky sa spájajú s Bubnovkou, kde sa ešte dalo sánkovať, a so Železnou studničkou, kam sme chodievali chytávať raky, dúfam, že v tom čase to nebolo nič protizákonné. Kým tam nepostavili z neznámych príčin minigolf, ľudia sa tam chodievali kúpať. Pamätám si tiež na ešte celkom zachovalé ruiny Klepáča, ktorý som neskôr videl na obrázkoch. Lozil som vlastne po zvyškoch zájazdového hostinca, ktorý svojho času musel mať skvelú atmosféru. Možno by stálo za to obnoviť ho, pretože takých miest, kde sa dá v podstate ešte v rámci mesta ocitnúť v prírode a zároveň vidieť niečo osobité, nemáme veľa.“
S Hot Serenaders ste sa určite starou Bratislavou zaoberali aj z inej stránky.
„Zaujímalo ma, ako vyzeral kultúrno-spoločenký život starej Bratislavy hlavne z hudobného hľadiska. To rozhodne musím spomenúť Hanziho Albrechta. Býval v centre, na Kapitulskej ulici. Chodievali sme k nemu domov, kde kedysi tvoril aj jeho otec Albert (slov. hud. skladateľ 1885 – 1958, pozn. red.) a kde sa objavoval Béla Bartók a muzikanti svetových mien. Stretávali sa a muzicírovali. U Hanziho Albrechta sme veľmi intenzívne nasávali prešpurácku atmosféru. Jednak sme boli v interiéri, ktorý dýchal atmosférou rokov dávno zašlých, pretože aj storočie sa v ňom neudiali žiadne zmeny, a potom, v minulosti sme sa ocitli aj prostredníctvom jeho rozprávaní a počúvaním hudby. Hanzi Albrecht tu bol vždy pre každého, kto mal záujem o hudbu a zbieranie vedomostí v tomto smere. Mal pravidelné stredy a čas ‘otvorených dverí‘. Vtedy stačilo zazvoniť a on buď hodil kľúče, alebo prišiel otvoriť, fajčil fajku a debatoval s návštevníkmi na rôzne témy. Hudobníci, ktorí tam pravidelne chodievali, majú na tieto posedenia nesmierne príjemné spomienky. Spomeniem napríklad Vlada Godára alebo Petra Breinera.“
Hudba, ktorú hráte, patrila do starej Bratislavy?
„Náš súbor vznikol na základe snahy o autentickú interpretáciu tanečnej a džezovej hudby rokov 20-tych a 30-tych. V Bratislave hovoriť o džeze v tom čase by bolo trochu trúfalé. V podnikoch, kde sa naživo hrávalo, napríklad v Redute, ‘džez‘ spočíval v tom, že kapela mala na stojane vyložený saxofón. To malo znamenať, že sa tam hrá súčasná populárna hudba, teda džezová, ale pritom sa hrali salónne veci – valčíky a operety. Alebo sa hrala cigánska muzika. Boli tu známi primáši ako Jožko Pihík, ktorý hrával v kaviarni Astória so svojou cimbalovkou. Tam, kde je dnes divadlo Astorka, bol nočný bar, a tam, kde je sklad kulís, bola veľmi pekná kaviareň. Jožko Pihík v nej pravidelne hrával, dokonca to naživo vysielal rozhlas, takže éterom znel kaviarenský život. Kapely mávali pravidelné vstupy do rozhlasového vysielania.“
A čo prvá osobnosť slovenskej populárnej hudby František Krištof Veselý?
„Máme veľmi blízky vzťah k jeho nahrávkam. Za svoju éru naspieval viac ako tristo piesní. Pre nás bolo veľmi dobré, že sme mali možnosť stretnúť sa s pani Gizelou Veselou, jeho manželkou, a dcérou Evou, ktorá mi z pozostalosti požičala celú zbierku platní. Naše CD Ja som optimista obsahuje nahrávky, ktoré sú rekonštrukciou pôvodných nahrávok F. K. Veselého z rokov 40-tych a mapujú počiatky populárnej hudby na Slovensku – v interpretácii Bratislava Hot Serenaders a pána Lasicu.“
MILADA ČECHOVÁ
