V Rači svoje zručnosti predstavovali zdravotne postihnutí. Aranžovali kvety, studené misy, vyrezávali z dreva, háčkovali či plietli. Najmä mladí vyrábali aj internetové stránky.
FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Zdravotne postihnutí z celého Slovenska dokazovali svoje zručnosti. Cez víkend sa v Rači v SOU Na Pántoch uskutočnila už šiesta abilympiáda. Postihnutí ukazovali, ako vedia háčkovať, pliesť, šiť, vyšívať či paličkovať. Vyrezávali z dreva, modelovali z hliny, plietli košíky, vyrábali internetové stránky. Aranžovali kvety, ale aj zákusky, torty a studené misy. Víťazi každej kategórie pôjdu na celosvetovú abilympiádu do Indie.
„Cieľom je ukázať, že zdravotne postihnutí vedia pracovať rovnako, ako zdravá populácia,“ hovorí Aurel Bitter zo Zväzu telesne postihnutej mládeže. Na abilympiádu mala voľný prístup aj verejnosť. „Dáva im to príležitosť spoznať kvalitu a prácu postihnutých.“ Nie je výnimočné, keď postihnutí dokonca na abilympiáde dostane pracovnú ponuku. Ako však hovorí Bitter, kto chce zamestnať na Slovensku postihnutého, musí sa vyzbrojiť nervami a trpezlivosťou, pretože narazí na nepružnú byrokaciu. „Na úrady musíte odovzdať desiatky papierov, aby ste zamestnali postihnutého, musíte zamestnať ešte jedného človeka, ktorý bude vybavovať všetku agendu.“
Väčšina súťažiacich na abilympiáde v Bratislave preto nepracuje, svoje výrobky nepredáva, ale len rozdáva, alebo ich vymieňa za výrobky niekoho iného. Ako hovoria, neuživili by sa, ručné práce nie sú zaplatená robota. Napríklad zrakovo postihnutý Ladislav Dorr. S pomocou lupy vyšíva nádherné obrusy a obrazy. Má ich doma dva šuplíky, vyšiť jeden krásny obrus mu trvá aj pol roka. Kto by jeho prácu zaplatil?
V rovnakej situácii je Eva Vilimová, tajomníčka Únie zrakovo postihnutých. V tridsiatich rokoch pri chorobe stratila zrak. Teraz vydáva časopis pre nevidiacich, stará sa o úniu a okrem toho pletie a háčkuje. V mnohých detských domovoch a ústavoch majú jej nádherné háčkované hračky. „Plietla a háčkovala som už ako dieťa, keď som prišla o zrak, musela som začať využívať hlavne hmat. Je to ťažšie, musíte sa maximálne sústrediť, pretože očká nevidíte, len si ich počítate. Ale všetko, čo človek robí, vyžaduje nejakú námahu a postihnutý nemôže sedieť len v kútiku,“ hovorí.
Jej priateľka Eva Knézlová na abilympiáde súťažila v šití. „Mama bola krajčírka, zomrela mi, keď som mala desať rokov. Veľmi som sa potom chcela naučiť šiť,“ hovorí. Učila sa najmä sama, dnes šije pre celú rodinu. Najväčšiu radosť má zo svojich troch kostýmov – dobre v nich vyzerá, keď potrebuje ísť medzi ľudí. (haj)
