V prílohe Bratislava vyšiel 15. júla rozhovor so známou osobnosťou slovenskej kultúry Borisom Filanom pod názvom Bratislava je ťažko zranená a znásilnená. Iste sa dá s týmto postrehom súhlasiť, avšak pán Filan pátra po konkrétnom vinníkovi, keď v závere článku uvádza: „Chcem, aby sme sa raz dozvedeli, kto tú sídliskovú Petržalku naplánoval, projektoval, schválil. To sú konkrétni ľudia. Nežiada sa mi, aby ich trestali. Určite sú to dôstojní starí muži dožívajúci vo svojich vilách nad mestom. Mali by mať uprostred Petržalky antipomník. Betónový kváder s ich menami.“
U takého rozhľadeného svetobežníka ma však prekvapuje, že nepozná odpoveď na túto otázku. Kde všade ešte videl paneláky, o ktorých predsa vieme, kedy a za akých podmienok vznikli. Je to snáď náhoda, že nezávisle od seba vymysleli bratislavskí, košickí, pražskí, ale aj východoberlínski a budapeštianski architekti v podstate len jeden rovnaký dom a sídlisko? A sme si istí, že ich vymysleli ozaj architekti? Môžeme si myslieť, že na vine sú práve architekti, aj keď ich pán Filan priamo neobviňuje. To sa zdá totiž tak jasné a jednoduché! Ich tvorivé možnosti v období socializmu by som však prirovnal k možnostiam hudobného skladateľa, ktorý má k dispozícii dve noty a textára, ktorý môže túto skladbu otextovať tromi jednoslabičnými slovami. A to si ešte v bratislavskej panelárni dali robotníci pri výročí VOSR (mladší už ani nevedia, čo je to) socialistický záväzok (ani to nevedia), že vyrobia nejaký ten kompletný dom nad plán, nuž architekti, vy umiestnite túto navyše lego kocku. Akoby to mali byť len architekti, ktorí mali zlomiť socializmus a s ním spojené plánované rovnostárstvo. Áno, boli a sme, žiaľ, obklopení zlými domami tých čias (ja som však spolu s inými rád, že mám aspoň to), ale zlými domami nie zlých architektov, čo dokázali hneď, ako mohli. Boli sme totiž obklopení a vlastnili sme v porovnaní s inými aj veľmi zlé autá značky Škoda 105, Trabant – iste však nie zlých konštruktérov, čo najmä v Škode dokázali hneď, ako mohli. Mal som nemožný farebný televízor našej výroby, iste však nie neschopných elektroinžinierov, čo dokázali hneď, ako to bolo možné. Boli sme obklopení niekedy aj veľmi zlými pesničkami s ešte horšími textami, lebo aj taká bola objednávka. Najväčší problém je však v tom, že kým zlé (ale aj dobré) autá, televízory a chladničky skončia ako spotrebný tovar na smetisku, kým zlú pesničku vypnem po prvých taktoch, domy ostávajú. Ostávajú ako pamätníky ani nie tak tvorcom ako dobe, v ktorej vznikli. Tak sa môžeme dívať na pyramídy, gotické katedrály, renesančné domy, americké mrakodrapy. Aj paneláková Petržalka je pamätníkom svojej doby, takže už ďalší „antipamätník“ určite stavať netreba. Betónové kvádre – domy už nesú meno svojho hlavného tvorcu – volá sa socializmus. Iný tvorca by to ani nedokázal.
(Poznámka pre úplnosť: s veternými mlynmi socializmu a panelární ešte v čase mojich štúdií márne bojovali architekti a ostatní projektanti Stavoprojektov na Slovensku – a to ešte celkom dobre dopadlo … A pán Filan v tomto článku iste žartoval, ak si na Bratislavu pred jej zranením spomína v súvislosti s bronzovou sochou Stalina, citujem „krásny chlap, veľký, fúzatý“.)
Autor: Doc. ing. arch. BOHUMIL KOVÁČ, CSc., BratislavaFakulta architektúry STU
