ať. Potom navštívili Jamnických. Tak sme už čakali, kedy prídu k nám.“ Pri nevítanej návšteve spísali príslušníci ŠtB všetok majetok. Nevedeli však rozdiel medzi perzským kobercom a obyčajným plyšákom. Tak sa mnohým podarilo zachrániť aspoň časť majetku. Potom nechali svoje obete dva týždne v neistote. To čakanie bolo najhoršie. Všetci si mysleli, že ich vyvezú do Ruska. Až potom sa dozvedeli, že mali ísť bývať do ruín kaštieľa či do stodoly s udupanou hlinou. Väčšinou do pohraničných oblastí. Z právnikov sa stali bagristi, baníci a pomocné sily. „Našťastie sa oteckovi podarilo vybaviť, že sme sa presťahovali do Dobšinej. Pochádzala odtiaľ maminka a ešte jej tam patrilo pol domu. Obyvatelia mestečka nás prijali veľmi pekne. Po nás sa sem prisťahovali ďalšie štyri bratislavské rodiny,“ dodala. Až po niekoľkých desiatkach rokov sa poškodeným podarilo vrátiť do Bratislavy, ale nie do pôvodných bytov či domov. Tie už boli zničené. (vz)