FOTO – JÁN LORINCZ
Vyrastali ste v Mierovej kolónii, ktorá je ešte i dnes na okraji mesta. Aká bola vtedy, v čase vášho detstva?
„Ešte ďalej. Dokonca tam nechodili ani električky, pretože svoju cestu končili už pri Novej dobe. Celkom určite však mala svoje kúzlo. V strede sa nachádzalo ihrisko, z ktorého sa v zime stávalo výborné klzisko. Ďalej tam bol park, atletický štadión, pre otcov krčma, vzadu nafukovacia hala Slovana, do ktorej chodili všetky deti na gymnastiku. Bez rozdielu. Či už mali talent, alebo nie. K tomu pekné tehlové domy, veľké byty. Horšie už bolo, že pre jej uzavretosť sa v Mierovej kolónii vari všetci poznali. Takže napríklad učiteľky či susedky našich rodičov vždy presne informovali, čo sme ako deti robili, kde sme boli.“
A pokiaľ ide o centrum Bratislavy?
„Mohla by som hovoriť na aké budovy si pamätám, ale ja ho mám z tých čias skôr spojené s istými príhodami. Napríklad, mala som kamarátku, s ktorou sme vždy v sobotu a v nedeľu navštevovali jej babku na Páričkovej ulici. Čo ale bola iba zámienka, lebo my sme sa vždy vyčesali, vyobliekali a išli sa pretŕčať do centra. Či si nás akože niekto nevšimne. Chodili sme cez korzo, po Michalskej, Dunajskej ulici. Samozrejme, trvalo to iba krátko, lebo sme museli byť rýchlo doma, ale vždy sme sa na to veľmi starostlivo pripravovali. A dodnes si tiež veľmi dobre pamätám, že najväčšiu hanbu svojho života som zasa prežila pri kostole Svätej Trojice. Keď som totiž išla s mamou do mesta, mala vždy rovnakú podmienku. Áno, kúpi mi niečo, ale iba jednu vec. Samozrejme, mne to nikdy nestačilo a keď som raz znovu otravovala, že chcem aj čosi iné, ona naraz pri kostole zastala a dala mi takú facku až som myslela, že ma vidí celé mesto. No hanba obrovská. Ale viete, že mi ako malej pobozkal ruku sám Schöne Naci?“
Skutočne?
„V domove dôchodcov na Radlinskej ulici žila totiž jedna naša príbuzná z otcovej strany a my sme ju chodievali navštevovať. No a raz som stála sama na schodoch a Schöne Naci (pitoreskná postavička Starej Bratislavy, ktorá sa stala i predlohou sochy na Sedlárskej ulici – pozn. red.), ktorý tam tiež býval, ma uvidel a pobozkal mi ruku. Pamätám si, že som zostala absolútne zmeravená a pokým neprišli rodičia, nevládala som tuším urobiť ani jeden krok. Spomínam si však i na ďalších spomedzi tých, ktorí vtedy tiež dotvárali kolorit mesta. Ako chlapík, ktorý predával pri Metropolke noviny a o ktorom sa hovorilo, že má najväčšiu hlavu v Bratislave. Vždy som sa na neho ukradomky dívala a keďže som tiež počula, že ju už predal na výskum, zároveň aj rozmýšľala, čo v nej asi má. No a celkom blízko, na križovatke smerom k Avionu, stával zasa muž, ktorý s palicou dirigoval dopravu. Pričom do áut, ktoré sa mu nepáčili, tou palicou aj búchal.“
Čas detstva sa však skončil a na vás čakala Stredná umelecko-priemyselná škola, a potom VŠMU. Čo zrejme prinieslo aj objavovanie nových častí mesta.
„Ako ,šupkári‘ sme to mali z Palisád blízko napríklad do preslávenej krčmy Fajka. Ale chodili sme aj na Kolibu, kde na mieste dnešného Westu stála krásna drevená, akoby horská chata, a do Karlovej Vsi, kde zasa pri Riviére končila akákoľvek výstavba. No a VŠMU? To bolo pre nás neďaleké bistro Zlatý kohút. Raz mesačne sme v ňom odovzdali naše štipendiá a potom sme tu z nich žili až do ďalšej ,,výplaty“. A keď bolo najhoršie, dali nám aspoň chlieb a v blízkom Pipi grile k nemu zasa pridali masť z vytopených kurčiat.“
Mierová kolónia je pre vás dávno minulosťou a v Bratislave ste odvtedy už žili na viacerých miestach. Ktoré pokladáte za najpríjemnejšie?
„Určite to, kde bývam teraz. Pod Slavínom. Hoci sa sem v posledných rokoch nasťahovalo veľa firiem a my, starousadlíci, už pomaly ani nemáme kde parkovať. Ale stále sme iba kúsok od centra, kam sa dá rýchlo prejsť i peši a večer sa ešte stále môžem posadiť do záhrady a dívať sa hoci na hviezdy.“
Netúžite ako mnohí iní bývať mimo Bratislavy?
„Určite nie. Divadlá, v ktorých hrám, sú v centre, okrem toho strašne rada chodím do kina, stretávam sa s priateľmi, známymi. Jednoducho, nie som typ, ktorému stačí prísť domov a dosť. Navyše, keď vidím, ako tým nešťastníkom prichádzajúcim smerom z Vajnor trvá kvôli nedoriešenej doprave aj hodinu pokým sa dostanú tam, kde to mne trvá zopár minút.“
Máte nejaké obľúbené miesto, kam si rada zájdete?
„Že by som dávala prednosť výlučne iba jednému, to nie. Páči sa mi však Horský park, kde si môžem zájsť aj s mojím psom, kde v horárni robia dobrú kávu a pre návštevníkov sa v nej i stále niečo nového deje.“
V posledných rokoch ste často pracovne v Prahe. Čo by ste z nej rada preniesla do Bratislavy?
„Určite celkom iný prístup obsluhujúcich k nám, zákazníkom v reštauráciách. Tam jednoducho cítite z ich strany úctu, slušnosť a máte istotu, že dostanete dobré jedlo. Aj keď je za menej korún. Pokým u nás stále nájdete nafučané čašníčky, miesta, kde sa síce ponúkajú jedlá z nejakej exotickej krajiny, ale všade sú chuťovo rovnaké a vyrábané iba z domácich surovín. Nevraviac už o tom, že slovenská kuchyňa akoby z ponuky celkom zmizla.“
MARCELA KOŠŤÁLOVÁ
