Sedáva pred obchodom s topánkami v centre mesta a v ruke drží plastikový pohár, ktorý otŕča pred okoloidúcich. Pozdraví sa, usmeje, ale neotravuje.
Pôsobí pritom ako starý džentlmen, ktorý má vek na to, aby žil zo súcitu druhých. Keď ho začnú legitimovať mestskí policajti, máte chuť sa ho zastať.
O pár metrov ďalej otŕča pohárik mladík, ktorý by mohol byť vnukom starého pána. Najradšej žiada „tetušky o pár centov na čajík, lebo je zima“ a rád dodáva, aby sa „zmilovali“. Je mladý, zdravý a dobre oblečený. Keď nepýta centíky na čaj, píše sms do mobilu alebo si niečo hľadá v notebooku.
Keď ho robotníci na neďalekej stavbe volajú robiť, otočí sa chrbtom.
Sú aj takí, čo nemajú stále miesto, možno len smolu, keď dvakrát za mesiac prosia toho istého človeka, aby im požičal na vlak na východ. Vraj ho v tej Bratislave okradli. Teraz aj pred mesiacom.
Alebo takí, čo mávajú časopisom Nota Bene spred mesiaca a namiesto stanovenej ceny žiadajú rovno 50 eur, pretože musia zaplatiť nájom za veľkú rodinu so šiestimi deťmi. O ženách, ktoré najradšej dojčia priamo na chodníku ani nehovoriac.
Hlavné mestá sú vždy najtvorivejšie v podnikaní všetkého druhu. Ľahko tu o súcit prídete, keď vás na ceste domov niekto zdravý a mladý žiada o almužnu alebo aspoň gastrolístok.
A vy máte po ťažkom dni v práci chuť poslať na neho mestských policajtov za ten podvod, čo na vás skúša.
Lebo, kde inde, než v najväčšom meste s najnižšou nezamestnanosťou by s prácou pre mladých a zdravých nemal byť problém.
Občas je v hlavnom meste ťažké neprísť o súcit pre tých, čo si ho naozaj zaslúžia.
