Do rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie (1918) sa uskutočnilo pätoro olympijských hier. V rokoch 1896, 1900, 1904, 1908 a 1912. V poradí ďalšie znemožnilo rozpútanie 1. svetovej vojny. Do jej vypuknutia sa Uhorsko zúčastnilo na všetkých piatich. V jeho dresoch bojovalo o olympijské pocty najmenej trinásť slovenských rodákov, z ktorých šesť pochádzalo z Bratislavy ( vtedy Bratislavskej župy), alebo boli členmi bratislavských športových klubov.
Na 1. Olympijských hrách v roku 1896 v Aténach Bratislavčania ešte chýbali. Jediným zúčastneným slovenským rodákom z Félvidéku v uhorskej výprave bol atlét Alojz Szokol z Hronca pri Brezne. No už o štyri roky neskôr v Paríži reprezentoval Uhorsko aj zástupca bratislavského regiónu, rodák z Vysokej pri Morave, plavec Zoltán Imrich Halmay, ktorý však vtedy už žil niekoľko rokov v Budapešti. Svoje olympijské štarty si zopakoval ešte v roku 1904 v St. Louise v USA a v Londýne (1908). Bol mimoriadne úspešný, najúspešnejší zo všetkých slovenských rodákov, olympionikov uhorskej éry.
Od roku 1908 boli aktérmi olympijského zápolenia aj ďalší bratislavskí športovci. V Paríži reprezentoval Uhorsko rodený prešpurák Juraj Luntzer, člen PTE Bratislava. Bol atlétom a jeho doménou boli vrhačské disciplíny – hod diskom a oštepom.
V Londýne bol jeho súputníkom vo vrhačskom kruhu klubový kolega František Ješina, trnavský rodák, ktorý v meste na Temži hádzal diskom i oštepom.
Do tretice sa na londýnskom štadióne predviedol aj ďalší rodený Bratislavčan, v tom čase už člen BTC Budapešť, atlét Štefan Drubina, ktorý súťažil v chôdzi.
K Luntzerovi a Drubinovi, ktorí bojovali o olympijské pocty aj o štyri roky neskôr na hrách vroku 1912 v Štokholme, pribudli v metropole Škandinávie ďalší dvaja Bratislavčania. Tým prvým bol František Facinek-Forgács, bratislavský rodák, ale člen BEAC Budapešť, ktorý reprezentoval Uhorsko v behoch na 800 a 1500 metrov. Druhým bol tiež bratislavský rodák, člen PTE Bratislava Štefan Jankovich. V Štokholme bežal stovku a ako člen uhorskej výpravy štafetu na 4 x 100 metrov.
Bratislavskí účastníci olympijských hier v rokoch 1900 až 1912 sa zapísali do histórie výrazným spôsobom a prispeli k úspešnej bilancii bývalého Uhorska. A to sa viacerí vynikajúci športovci z Bratislavy, ktorí mali predpoklady uspieť, na olympiádu nedostali, či už z kapacitných dôvodov, pre zranenie, alebo kvôli vojne. Napríklad vynikajúci šprintér a bežec na stredné trate Július Nirnsee, vrhač PTE Bratislava Gejza Pogány, či šprintér Vojtech Mészáros. Chýbal kúsok šťastia, ale napríklad aj financie.
Autor: IGOR MACHAJDÍK(Pripravujeme v spolupráci s Múzeom telesnej kultúry v Bratislave)
