Irena Štromfová v redakcii Smeny.
FOTO - ARCHÍV I.Š:
Nik mi nenahovorí, že isté veci sa tzv. museli robiť. O tom som presvedčená dodnes,“ hovorí IRENA ŠTROMFOVÁ, bývalá redaktorka Smeny.
Čím pre vás začal 21. august?
,,Začal doma na Ostredkoch, večer predtým. Pred polnocou som počula hluk tankov smerujúcich k letisku. Nič zlé mi však neprišlo na um. Až keď som sa ráno zobudila a zapla si rádio, počula som vetu, ktorú si presne pamätám dodnes: „…a tanky jedou na Liberec“. Jediné, čo ma vtedy napadlo, bola otázka, prečo nejaký idiot púšťa už tak skoro ráno rozhlasovú hru. Potom mi to zrazu všetko došlo. Odišla som do redakcie.“
Máte nejaký zážitok, na ktorý si zvlášť spomínate?
,,Hneď z prvého dňa. S fotoreportérom Lacom Bielikom sme vyšli pred redakciu, na ktorú bol po celý čas obrátený ruský tank. Ľudia na ruských vojakov kričali, nadávali im, presviedčali ich, že u nás nemajú čo robiť. Zrazu babka so sieťovkou s nákupom z mliekárne, jednému mladému tankistovi ponúkla rožok. Zrejme videla, že sa na rožky žiadostivo pozerá. Okolostojaci sa na ňu rozkričali a rožok jej vyrazili z ruky. Videla som ako sa chlapcovi kotúľajú po tvári slzy. Babka sa ale nedala, hrdinsky mu podala i druhý rožok. On, stále slziac, si stiahol z prsta obrúčku a ponúkol jej ju. Obrúčku nevzala. Na tento okamih nikdy nezabudnem.“
Od začiatku práve po redakcii Smeny okupanti veľmi pátrali.
,,Ľudia robili čo mohli, aby oddialili čas, kým nás nájdu. Napríklad, posielali Rusov na Pražskú ulicu, kde sme mali vydavateľstvo. Keď nás napokon, myslím na tretí deň, našli, stihli sme ujsť zadným vchodom. Presunuli sme sa do bytov našich kolegov – na Sibírskej a Piešťanskej ulici. V prvom byte sa konali porady, v druhom sa počúval rozhlas, ktorý bol hlavným informačným zdrojom. V treťom byte sa písalo. Dnes môžu byť asi smiešne naše dohovorené signály – v prípade nebezpečenstva sa zamávalo z balkóna červenou vreckovkou a v opačnom bielou.“
Čo bolo neskôr?
,,Spočiatku sme si mysleli, že veci sa podstatne nezmenili a obrodný proces bude pokračovať, aj keď v miernejšej podobe. Ale ja som sa na tom už v Smene podieľala iba málo. Od januára 1969 som pôsobila v práve vznikajúcom televíznom producentskom centre publicistiky, ktorú viedol Ján Trachta. A najväčšia trauma prišla až vtedy. Previerky v televízii viedol totiž jej nový riaditeľ súdruh Pecho, ktorý v auguste 1968 sedel na ÚV KSS. K nemu denne chodil pre informácie náš šéfredaktor Tóno Kurina. Pecho nám cez šéfredaktora odkazoval ako to v Smene dobre robíme a nech len vydržíme ďalej. No a pokým súdruh Pecho viedol od februára 1970 televíziu – Tóno Kurina robil nasledujúcich dvadsať rokov kuriča.
MARCELA KOŠŤÁLOVÁ
