Na schodoch do budovy univerzity Komenského v auguste 1968 zastrelili mladú študentku Danku Košanovú. Túto smutnú udalosť dnes pripomína nenápadná pamätná tabuľa z bočnej strany budovy. „Keď zastrelili Danku Košanovú na schodoch univerzity, ľudia pod schodami, kam stekala jej krv, potom urobili symbolický hrob z tehál,“ spomína Pavel Dvořák, bývalý novinár a uznávaný popularizátor histórie. „Nahádzali doň kvety a okolo zapálili sviečky. Podobne to vyzeralo na Námestí SNP, kde zastelili Petra Legnera. Pamätám si tiež pocitový rozdiel, keď po niekoľkých dňoch došlo k akejsi dohode a vojaci na tankoch schovali guľomety do „futrálov“. Dovtedy ľudia chodili po uliciach neustále s obavou, že na nás kedykoľvek môžu začať strieľať a že do ulíc vyrazia ďalšie tanky. Na vtedajšom Gottwaldovom námestí, dnešnom Námestí Slobody ich boli stovky . Stáli tam niekoľko týždňov.“ (jm)
FOTO SME – PAVOL FUNTÁL a HISTORICKÉ FOTO – MICHAL BORSKÝ
Mladým ľuďom dátum 21. august 1968, a s ním spojený vpád okupačných vojsk, dnes veľa nehovorí. Len chabo si spomínajú, že v tomto roku prišli ku nám Rusi, mnohí ani vedieť viac nechcú. Politológ M. Kusý hovorí, že je to veľmi nebezpečné, pretože tento dátum radikálne zmenil vývoj v bývalom Československu. Takýto stav historického povedomia označil za dôsledok gumovania pamäti národa. „Je tu celý rad veľmi zanietených národovcov, ktorí nám každoročne pripomínajú napríklad Jozefa Tisa a podobné osobnosti z našich dejín, ktoré zanechali skôr škodlivý vplyv. Je to prevrátený obraz minulosti, ktorý sa potom, samozrejme, musí odraziť aj na súčasnom povedomí Slováka. Na tom, na čom má budovať svoje národné povedomie, i na tom, odkiaľ sa odvíja náš dnešný vývoj,“ povedal.
Nielen podľa jeho mienky sa na Slovensku o augustových udalostiach hovorí oveľa menej ako napríklad v susedných Čechách. „Vidíte to na televíznych programoch, ktoré sa o takýchto udalostiach objavujú na ČT2, i na vystúpeniach politikov. Na Slovensku zostávajú takmer bez povšimnutia aj zo strany mienkotvorných osobností. A keďže sa dostatočne nereflektujú, pre mládež sú potom niečím podobným ako kurucké vojny, teda čímsi dávno vzdialeným nezaujímavým.“ Upozornil, že pamäť národa nemá slúžiť len na to, aby sa niečo konzervovalo, ale aj na to, aby sa na tom staval pozitívny obraz pre krajinu do budúcnosti.
JANA MARTINKOVÁ
