Palisády a Štefánikova ulica boli ešte pred sto rokmi perifériou Bratislavy. Mesto sa odvtedy zmenilo na nepoznanie. Niekdajšie domy pre robotníkov sa stali luxusnými adresami. Historička VIERA OBUCHOVÁ hovorí, že dnes sa búrajú aj budovy, o ktorých nič nevieme.
Domy z minulého storočia ukazujú, ako žili Bratislavčania. Niektoré majú napríklad izby pre slúžky. Kto si ich mohol dovoliť?
„Bol to vlastne taký úzus. Aj keď mnohí chudobnejší mešťania mleli z posledného a boli na tom finančne zle, slúžku sa snažili udržať si, lebo bola znakom, ktorý ich odlišoval od tých úplne najchudobnejších. Slúžka zase mala zabezpečené ubytovanie a stravovanie, takže často sa radšej uskromnila, počkala, kým jej zaplatili, a zostávala pri svojich pánoch.“
V slúžkovskej izbe...
„V bytoch bežných mešťanov bola veľmi maličká. Ako ukazujú pôvodné plány, slúžky mali také kutice hneď za kuchyňou. Ak sa však pozriete na honosné domy, napríklad na Štefánikovej, Štúrovej ulici, tam bola slúžkovská izba veľká s kúpeľňou a vlastným WC. Ale napríklad v niektorých vilách nad Palisádami slúžkovská izba nebola, zrejme preto, že to bol len víkendový dom a tam slúžka zrejme neprespávala, mala svoju izbičku v byte v meste.“
V meštianskych bytoch, hoci neboli veľké, nájdeme aj zvončeky na slúžky.
„S tým som sa ja nestretla. Ale viem, že napríklad po prestavbe hotela Carlton v roku 1913 tam okrem teplej, studenej vody, chladničky a iných vymožeností, mohli návštevníci upozorniť chyžnú svetelnou signalizáciou, že niečo potrebujú.“
Prečo slúžky „vymizli“?
„V 30. a 40. rokoch 20. storočia sa na plánoch ešte stretávame s izbami pre slúžky. Ale v domoch, ktoré projektovali od 50. do 60. rokov minulého storočia, už slúžkovskú izbu nenájdete. Za socializmu to totiž bolo považované za vykorisťovanie.“
Okrem slúžok mali mešťania aj špeciálnu izbu – salón, čo vraj tiež odpozorovali od šľachty. Na čo im slúžil?
„V Bratislave to bolo bežné, mali ho mešťania, stredná a vyššia vrstva, úradníci. Bratislava z konca 19. a začiatku 20. storočia je charakteristická tým, že tu bolo veľmi veľa spolkov. Niektorí boli aj v desiatich až dvadsiatich spolkoch, mnohí sa schádzali aj v týchto domácich salónoch. Napríklad rodina Wernerovcov, ktorá vyrábala klavíry. V roku 1902 si jeden jej člen – Ján Werner nechal postaviť dom na Hviezdoslavovom námestí číslo 12 a jeho príbuzní mi minulý rok poslali fotografiu interiéru salóna, kde bol klavír. Vraj sa tam schádzali, muzicírovali a debatovali s priateľmi. V paláci Vidora Csákyho na Štúrovej tiež na pôvodnom pláne z roku 1892 vidíte vyznačený salón, dokonca mal aj balkón, kam si mohli ísť zafajčiť alebo na tento účel vedľa neho býval fajčiarsky salónik. Pojem salón však neskôr zanikol, nahradila ho obývačka.“
Salón rodiny Wernerovcov v dome na Hviezdoslavovom námestí.
FOTO: Z knihy Viery Obuchovej a Marty Janovíčkovej Každodenný život a Bývanie v Bratislave v 19. a 20. storočí.
Samozrejmou súčasťou bytov v Bratislave v tomto období neboli ani WC či kúpeľne.
„V takých bytoch dokonca mnohí Bratislavčania žili až do 80. rokov minulého storočia. Splachovací záchod bol na konci 19. storočia veľkým luxusom. A keď už bol súčasťou bytu, to bolo úplne to naj. Aj začiatkom 20. storočia, keď už bol vodovod, kúpeľňa nebola samozrejmosťou. Umývali sa nad lavórom, zohriali si vodu a raz do týždňa sa vykúpali v prenosných vaniach. Okrem toho pre obyvateľov Bratislavy existovali v 19. storočí viaceré kúpele. Jedny boli napríklad od roku 1885 na rohu Grösslingovej, kde je teraz banka. Ďalšie boli na Kollárovom námestí.“
A tam sa chodili umývať?
„Tam sa chodili kúpať, sprchovať. Raz do týždňa alebo ako im to vyšlo finančne.“
Ako vidíme v paláci na Štúrovej, šľachta mala aj dve kúpeľne. To bolo pre jednu rodinu?
„Dve kúpeľne, to bol v roku 1892 veľký prepych. Áno, celý palác bol pre jednu rodinu. Na poschodí bývali, na prízemí bol byt vrátnika a služobníctva, dole na dvore vzadu parcely boli stajne pre kone, pretože električka v Bratislave začala premávať až v roku 1895, v roku 1905 začali jazdiť autá.“
Bratislava
Ako sa menila
Počet obyvateľov
rok 1850: 42tisíc
rok 1910: 78tisíc
rok 1936: 150tisícPočet domov
rok 1853: 1 865
rok 1900: 2465
rok 1910: 3204
rok 1918: 3512
roky 1919 až 1936: pribudlo 1495 domov s 8 123 bytmi
Zdroj: V. Obuchová, M. Janovíčková:
Každodenný život a Bývanie v Bratislave v 19. a 20. storočí.
Foto: AUTOR
Bohatší Bratislavčania mali tiež okrem bytu v meste aj letný byt na kopci. Alebo si tam rovno postavili vily. Kedy začali osídľovať okolie Palisád?
„Koncom 19. storočia tam bolo veľa vinohradov, ktoré však napadla choroba – peronospóra. Zlikvidovali ich, aby sa to nešírilo ďalej, popredávali pozemky a začalo sa stavať. Najprv to boli záhradné vilky, postupne sa tam začali budovať obytné objekty. Na záberoch z 30. rokov 20. storočia tam už je hustejšia zástavba.“
Bratislava sa teda začala rozrastať?
„V roku 1850 mala Bratislava 42tisíc ľudí, 1910 mala takmer dvojnásobok – do 80tisíc a v roku 1936 mala až 150tisíc. Takže mesto sa začalo postupne zahusťovať.“
Ako sa žilo v Bratislave, keď ešte nebola hlavným mestom?
„Bratislava bola slávna od roku 1563, odkedy bola korunovačným mestom. Ak hovoríme o konci 19. a začiatku
20. storočia, Bratislava bola v tom období veľmi zaujímavým mestom. Aj budovy, hoci neboli také pompézne ako vo Viedni, Prahe. Bolo tu veľmi veľa schopných ľudí, ktoré tomuto mestu dodávali lesk. A robili zaujímavé spoločenské akcie. Tak do hotela Carlton sa chodili školiť hotelieri a čašníci takmer z celej Európy. A mnohí z nich boli aj na Titanicu.“
Schulpeho kolóniu postavili na dnešnej Šancovej, Karpatskej a Beskydskej ulici v roku 1894. Robotnícke byty mali aj splachovacie záchody, elektrinu, zeleninovú záhradu a dvor na chov domácich zvierat. Nechýbala škôlka, knižnica s 2500 zväzkami, kde sa konali prednášky a zdravotné stredisko. Z piatich domov s 35 bytmi sa zachovali dva, ale značne prestavané a budova školy a škôlky.
FOTO: Z knihy Viery Obuchovej a Marty Janovíčkovej Každodenný život a Bývanie v Bratislave v 19. a 20. storočí.
Keď po zrušení poddanstva Bratislava, teda Prešporok, stratila postavenie korunovačného, sídelného a snemového mesta, vymizli z nej viaceré úrady a inštitúcie. Kedy sa to zmenilo?
„Zmena nastala najmä od 70. rokov 19. storočia, keď sa naše mesto stalo priemyselným, obchodným, bankovým centrom. Prvou veľkou továrňou bola tabaková továreň na Radlinského ulici, ktorú teraz likvidujú. V roku 1873 mala 1200 zamestnancov a práve v tejto oblasti bol objekt, ktorý bol prestavaný na malé byty pre robotníkov.“
Stavebný ruch nastal, keď sa stala hlavným mestom Slovenska v rámci Československej republiky po roku 1918.
Píšete, že tu postavili najviac vysokých domov z celého Slovenska.
„Najvyššie boli troj, štvorposchodové. Keď potom bol v roku 1936 postavený manderlák, to bola rarita, mrakodrap. Po roku 1918 sa zmenila politická situácia, aj národnostná, muselo sa stavať veľa domov pre úradníkov, bankárov, učiteľov, umelcov, často prichádzajúcich z Čiech. Príkladom je dom na Grösslingovej 59 až 63. Hore boli ateliéry umelcov, napríklad Gustáva Mallého.“
Stavali sa však aj domy pre chudobných. Kde napríklad?
„Na Dobytčom trhu, čo je dnešné Trnavské mýto, boli v roku 1924 postavené domy pre najbiednejších. Bola tam predizba s kuchyňou a izba. Aby mohli zaplatiť nájomné, brali do tej jednej izby ešte aj podnájomníka. Ten prespal za 15 korún a oni mohli za byt zaplatiť 45 korún. Núdzové domy boli aj na Trnávke, v Petržalke.“
Provizórne bývanie pre chudobných v starej Petržalke. Na okraji Starého hája vznikla okolo roku 1923 kolónia pre chudobných robotníkov a nezamestnaných počas hospodárskej krízy. V drevených búdach bývali stovky rodín.
FOTO: Z knihy Viery Obuchovej a Marty Janovíčkovej Každodenný život a Bývanie v Bratislave v 19. a 20. storočí.
Vznikli tiež viaceré štvrte pre robotníkov.
„Áno, to boli napríklad kolónie Dynamitky pri dnešnej Nobelovej ulici. Bolo to kompletné sídlisko – mali tam konzum (obchod), kasíno, školu a dom pre učiteľov. Keďže električka tam začala premávať až v roku 1910, deti museli denne ísť do školy šesť kilometrov do Blumentálu.“
Okrem toho pre dimitrovákov vybudovali aj Mierovú kolóniu?
„V 40. rokoch 20. storočia postavili krásne štvorizbové byty od Vladimíra Karfíka.“
To bol asi veľký luxus.
„No, počkajte, v tom bol háčik. Keďže bolo málo bytov, bývali v jednom takomto byte aj dve rodiny. Jedna rodina mala časť s kúpeľňou, do druhej sa chodilo na WC. Aj ja som v takom bývala. Oni sa k nám chodili kúpať a my sme k nim chodili na WC. Pamätám si, že mama prevracala oči, že sa vykúpali a nechali to špinavé. Ale ona zas ten záchod rajbala tak, že bol čistý, až sa z neho dalo jesť.“
Vo vašej knihe ste zmapovali viac ako stovku domov. Niektoré z nich už nestoja. Čo hovoríte na názor pamiatkarov, že nie všetko, čo je staré, je cenné?
„Problém je v tom, že často zbúrame aj také budovy, o ktorých nič nevieme. Potom môže prísť k omylom. Až
v roku 2000 sme napríklad zistili, že nenápadný domček na Lazaretskej ulici postavil významný architekt Alexander Feigler pre ešte významnejšiu osobnosť, zakladateľa Mestského múzea Jozefa Könyökyho. V zástavbe, ktorá je viacpodlažná, by sa zdalo, že prízemný objekt sa môže asanovať. Ale na základe plánov a archívno-historického výskumu sa podarilo objekt zachrániť a je kultúrnou pamiatkou.“
Takže nebúrať?
„Nemôžeme všetko chrániť, mesto sa musí vyvíjať. Ale treba najprv jeho históriu a stavby poznať, zhodnotiť
a potom rozhodnúť.“
