FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Keď prišiel do Bratislavy prvý raz, mal na hlave baranicu. Napriek tomu, že dodatočné prijímacie skúšky na Strednej umelecko-priemyselnej škole boli koncom augusta. Lenže JURAJOVI JAKUBISKOVI doma niekto povedal, že tu, na dolniakoch, už bude zima – a on uveril. Pravda, netrvalo dlho a po prijatí na školu sa z rodáka z východoslovenského Kojšova stal veľmi rýchlo ,,ostrieľaný“ Bratislavčan.
,,Postupne som býval vo viacerých internátoch – a každý mal niečo do seba. Prvý sa napríklad nachádzal v nedávno zrušenom kláštore Uršulíniek. Mal stále krásne pomaľované izby a zopár mojich kamarátov bývalo dokonca v izbe, ktorej súčasťou bol oltár. A musím povedať, že ho neskôr brali tak samozrejme, že z neho pokojne skákali i na postele. Alebo ďalší. Nachádzal sa oproti dnešnému Tescu a v budove bola aj pohrebná služba s výrobou truhiel. No a keď sa stalo, že sme do internátu neprišli do 22. hodiny, jeho brána sa zatvorila a nám občas nezostalo nič iné, len sa vyspať v tu vyložených truhlách. Čo však tiež nikdy nezabudnem, bola jedna Veľká noc, keď som necestoval domov, ale zostal na interáte. Všade ticho, pokoj a keďže som naraz dostal chuť na polievku, prišlo mi na um vliezť cez okienko do skladu, kde boli zemiaky. Stalo sa – no na ich hŕbu som spadol z výšky štyroch metrov a pretože nebolo nikoho, kto by ma odtiaľ dostal, prežil som v sklade nielen jednu noc.“
Napriek tomu, že vo vašich filmoch sa konkrétna podoba Bratislavy neobjavuje, jedna z jej stavieb predstavuje veľkú výnimku.
,,Ide o budovu VŠMU na Ventúrskej ulici. Pravda, keď sme tam nakrúcali Vtáčkov, siroty a bláznov, išlo ešte doslova o zrúcaninu. Práve tá sa nám však ideálne hodila a celý film preto prakticky vznikol iba v nej. Čiže, istým spôsobom je film vlastne aj dokumentom o tom, čo bolo a čo mladí ľudia už z Bratislavy vôbec nepoznajú.“
Pokiaľ viem, ďalší ,,dokument“ ste však zanechali aj vo Filmovom ústave na dnešnej Grösslingovej ulici.
,,Po návrate z Prahy som istý čas nemal kde bývať, a tak sa riešením ukázala jedna z izieb ústavu. No a pretože som vtedy práve žil s Olinkou Schöberovou, namaľoval som na jednu zo stien jej akt v životnej veľkosti. Pravdupovediac, myslel som si, že ho po mojom odchode zatrú, ale neskôr som sa dozvedel, že pred neho len postavili skrine. Takže stačí iba vedieť, o ktorú miestnosť ide a…“
Ťažkosti s bývaním vás však sprevádzali i naďalej. Postupne ste žili hneď na niekoľkých sídliskách a až potom ste kúpili dom na rohu Františkánskej ulice, kde máte svoju adresu dodnes. Je krásny, starobylý.
,,… ale viete, že sme z neho najskôr museli vyviezť 30 nákladných áut plných haraburdia? Pred nami tu totiž býval nejaký krajčír, ktorý ku koncu života chodil po Bratislave s káričkou, zbieral všetko, čo videl, a potom to odviezol domov. Keď si k tomu ešte spomeniem, koľko problémov bolo s remeselníkmi – nebyť mojej ženy Deany, určite by som jeho opravu dávno vzdal. Ona sama tiež hovorila, že sa z neho už nikde inde nepohne. Lenže potom prišli známe časy, my sme sa presťahovali do Prahy a ja som občas uvažoval, či ho predsa len nepredám. Našťastie, nestalo sa. Vždy som však tvrdil, že nový majiteľ by naň najskôr musel dať pamätnú tabuľu pripomínajúcu, že v tomto dome žila žena, ktorú koncom 18. storočia upálili v Bratislave ako poslednú bosorku. Nebola však posledná, tá sa totiž menovala Deana Horváthová. Pred upálením sa spasila útekom do Prahy a vzala so sebou aj Jakubiska.“
A ako vidíte Bratislavu dnes, keď sem prichádzate z veľkomestskej Prahy?
,,Ešte po roku 1989 platilo, že na Hlavnom námestí bolo už o ôsmej večer tma a ticho. Za posledných štyri-päť rokov sa však práve v Starom Meste podarili fantastické zmeny. Množstvo mladých ľudí, krčmičky, v ktorých sa naplno žije dlho do noci… Už sa to jednoducho blíži atmosfére Prahy či Viedne a ja naozaj môžem s čistým svedomím povedať, že aj Bratislava znovu našla svoju tvár. Teraz ide len o to, aby si ju i naďalej udržala.“
