Nie je síce najstaršou Bratislavčankou, tá práve dosiahla 103 rokov. MAGDALÉNA KOČANOVÁ je však určite najstaršou obyvateľkou hlavného mesta, ktorá nahrala vlastné CD. V apríli oslávila 89 rokov. Spomína si pritom aj na časy, keď ešte rádio nebolo samozrejmosťou.
Len nedávno ste nahrali vlastné CD so slovenskými piesňami. Ako sa to stalo?
„Boli Vianoce, piekla som dve kačky. Krájam a brnká mi telefón – vnuk. Prídem za polhodinu, napíš si dáke slovenské pesničky, chceme ťa nahrať. Aby keď zomrieš, sme ťa mali. A dám to ako darček otcovi, myslel môjho syna. Bola som vyklepaná, nič mi neprišlo na um. Ale tam v nahrávacom štúdiu boli takí milí, že strach zo mňa opadol. Na Vianoce im to pustil, nevesta vraví, jéj, slovenské pesničky. A syn skričal, preboha, veď je to mama.
A všetci začali plakať.“
Spievate si bežne?
„Doma som si spievala furt. Muž niekedy prišiel ku mne, chytil ma za ucho a vraví: Vypínam rozhlas!“
Máte vlastné CD. No zažili ste časy, keď ešte rádio nebolo samozrejmosťou?
„Za mojich mladých liet, keď si pomyslím... Nikto nemal u nás ani rádio, nebola ani elektrina. Potom prišiel jeden Čech a povedal, že ju spraví v mlyne. Každý si mal kúpiť jeden stĺp. Vždy o pol deviatej potom urobil blik, blik, akože má sa ísť spať. O deviatej potom prúd vypol. Keby niekto nemal hodinky. Lebo na dedine nebolo veľa tých hodiniek. Vďaka bliknutiu vedel, že sa má chystať do postele. A ráno o piatej, tuším, zapálil. Potom sme mali gramofón, otec ho objednával z Anglie. A keď šlo prvé lietadlo, celá dedina bola na ulici. Každý sa pozeral hore. Za dvetisíc rokov nepokročila veda tak, ako za týchto 89 rokov.“
Magdaléna Kočanová v nahrávacom štúdiu. Je hlas je pevný a silný, ako keby mala o desiatky rokov menej.
FOTO - STANISLAV KOČAN
Vy ste študovali lesné inžinierstvo ako prvá žena. Nemali ste problémy sa tam dostať?
„Prišla som sa zapísať a nezapísali ma. Že dekan to zakázal. No a dal si ma zavolať. No slečna, rozmyslite si to. Žena, koza a sedliak do hory nepatria, obzeral si ma taký starý. Lebo koza robí škody, sedliak ide so sekerkou, nemá vzťah k lesu. Tak som si to nerozmyslela. A potom ma tak preháňal... A to keď si on zmyslel, že tento nebude lesný inžinier, tak bolo. Jeden bol 17-krát vyhodený, aj to musel nechať.“
Tak ste sa stali prvou lesnou inžinierkou na Slovensku?
„V Československu. Chcela som architektúru, ale tá bola vo Viedni a mama povedala: neprichádza do úvahy. Bola vojna, slovenský štát, že teda nepôjdem. Tak ma najviac ťahalo k lesníctvu. Otec mal revír, päť psov, učil ma vábiť, chodili sme na sľuky, všade som s ním chodila.“
Skončili ste však v meste, Bratislave. Čo ste tu mohli robiť ako lesná inžinierka?
„Mala som tu kolegu, tak som šla k nemu na drevársky výskumný ústav. Robila som na tvarovom lisovaní, robili sme výskum, ako môžu byť preglejky tenšie. A potom ma stiahli tuto na akadémiu vied, na biologický ústav. Tam som dvanásť rokov ešte robila.“
Aká bola Bratislava, keď ste sem prišli?
„Všade bolo čisto. Neexistovalo, aby bol jeden papierik na zemi. Ráno, keď som išla na prednášku, išlo striekacie auto. Dávali sme si pozor, aby nás neostriekalo! Pravdaže, neboli autá, takto po ulici nestáli. Ale každý z domu musel zametať. Takúto špinu Bratislava v živote nemala. Tuto idem a za každým sa rozčúlim. A toľko nezamestnaných máme...“
Takže aj v dobrom spomínate na slovenský štát?
„My sme sa tešili. Zháňala som piešťanský kroj, išla som si ho požičať až do Martina. To sme chodili, spievali, zástupy. Tešili sme sa, že máme samostatný štát.“
A kedy ste sa dozvedeli, že Židov zo Slovenska vyvážali do koncentračných táborov?
„To sme sa ani nedozvedeli, až po vojne. Len začali hviezdy nosiť. A najhoršie dopadli tí chudáci. Aj jedna rodina – z jedného platu živil rodičov i sestry. Povedali, že idú na roboty. Skončili v pracovnom tábore.“
Magdaléna Kočanová si púšťa vlastné CD.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
Aký bol život v Bratislave? Chodili ste na zábavy?
„Keď bola vojna, zastierali sme okná, naši vojaci boli na ruskom fronte. Bola som počas slovenského štátu akurát tu. Ale pred tým, keď som chodila do Bratislavy za sestrami, chodili sme pod tie viechy. Buď sa pol husi kúpilo, v sobotu večer, tuto na Vysokú. Alebo taká krčma bola, kde je Blumentál. Chodili sme do Podrúňu, tam kde je
Prior.“
Ako sa vám žilo za komunizmu?
„Najhorší čas bol po štyridsiatom ôsmom. Títo komunisti čo robili... Brali všetko. Keď bol obuvník, brali, keď bol roľník tiež. Však ľudia sa hádzali do vody. Môj muž bol stíhaný hneď po fronte, lebo ako vyvolený národa chodil
s tými krížikmi. Aj ho mučili. Deti o tom vôbec nevedeli.“
Tak ste počas nežnej revolúcie oslavovali?
„Kdeže. Mala som zlomenú nohu a bola som doma. Tak ma to škrelo... Ale počas šesťdesiateho ôsmeho, keď prišli Rusi, som bola v uliciach. Vodou nás rozháňali, celá mokrá som prišla domov.“
Mesto sa počas vášho života muselo veľmi zmeniť.. Človek z minulosti by tu už zablúdil.
„Áno, to určite. A menia sa tie ulice. Teraz Šancová, predtým neviem aká.“
A do mesta chodíte, napríklad na kávu?
„Do kaviarne, to som nikdy v živote nemala rada.“
A zrejme už nemáte ani toľko priateľov, s ktorými sa môžete stretávať... Vaše kamarátky vraj majú štyridsať, päťdesiat rokov.
„No nie hocikto sa dožije deväťdesiatky. Z rodiny už len ja žijem, som najmladšia. A teraz je dva mesiace tomu, že mi zomrela sestra, a mala 98. Ale starú mamu som mala 100-ročnú. Vždy na Teréziu sme za ňou chodili a vravela, že o rok už tu nebude. A bola... A môj dedo, len si predstavte, že môj dedo žil ešte za Napoleona.“
Autor: map
