Aby ho neodhalili, prezliekal sa počas vojny za dievča. THOMAS FRANKL dnes po svete vystavuje obrazy otca, ktorý prežil Osvienčim. Nechce, aby ľudia zabudli.
V Rakúsku, Nemecku, Izraeli či v USA. Cez maľby vášho otca Adolfa Frankla, ktorý prežil Osvienčim a aj pochod smrti, bojujete proti zabúdaniu. Po prvýkrát aj v Bratislave. Ako si na strašné udalosti spomínate vy?
„Prenasledovanie židovských a aj iných obyvateľov, ktorí nesúhlasili s režimom, sa začalo v roku 1939 alebo 1940. Keď malo židovské dieťa šesť rokov, muselo nosiť legitimáciu a židovskú Dávidovu hviezdu. Toto je moja legitimácia, vystavená v roku 1941 (ukazuje legitimáciu aj s fotografiou). V tom istom roku nám arizovali obchod.“
Mali ste obchod na zariaďovanie interiérov.
„Na Drevenej ulici v centre. To však boli ešte lepšie časy. Skončilo sa to tak, že našu rodinu – mamu, otca, sestru a mňa – 28. septembra 1944 zatkli. Pamätám si, že to bol jeden deň po židovských sviatkoch Jom Kippur. Bol vtedy u nás aj strýko Arpád cez sviatok. Zobrali nás aj napriek tomu, že mamička napísala na nariadenom zozname obyvateľov domu, že nie sme rodina židovskej viery, ale katolícka.“
Kto vás prezradil, zistili ste to niekedy?
„Zatknúť nás prišli vojská Slovákov a Nemcov. Mali zoznam židovských ľudí, k nám hore do domu však neprišli hneď. Po vojne sme sa dozvedeli, že nás zradil domovník alebo jeho syn. Potom, keď otec prežil Osvienčim a vrátil sa, prišiel sa na kolenách ospravedlniť. Môj otec ho dokonca opäť zamestnal v našom dome.“
Keď vás v tom 1944 zobrali, kam vás viedli?
„Vyhnali nás v noci asi o pol jednej, v tme nás brali cez Michalskú bránu a dali nás do jednej izby s mnohými inými ľuďmi. Bolo to v dome na terajšej Podjavorinskej ulici. Dom bol vtedy, ako sa pamätám nazvaný Gestapohaus. Deti, starí ľudia a iní plakali a plakali. So sebou sme nemali nič. Žiadne jedlo, nič na pitie a spať sa tam skoro vôbec nemohlo. Keď totiž prišli slovenskí vojaci s bodákmi, gardisti a nemecký vojak s guľometom, tak nám povedali, rýchlo, rýchlo, nemusíte sa ani viac obliecť, privedieme vás späť, len musíme vaše dokumenty skontrolovať. No nebolo to tak.“
Ako to bolo?
„Na druhý deň ráno nás vyhnali a museli sme pochodovať cez Panenskú ulicu smerom na Mlynské nivy.“
Koľko vás bolo?
„V tej izbe bolo 50 až 100 ľudí. Na ulici stáli vojaci s bodákmi na puške, s čiernymi psami a ľudia na ulici sa dívali. Pamätám sa, že zrazu vykríkla jedna žena, ktorá tam stála: Tak im treba!“
Boli ste ešte dieťa.
„Mal som vtedy niečo vyše deväť rokov, sestra mala sedem. Doviedli nás na Mlynské nivy, kde bolo veľa ľudí. Moja mama bola veľmi múdra, pýtala sa nemeckého vojaka, či by nemohla ísť s dcérou na toaletu. Odmietol to, no zrazu k nám prišiel esesák Alois Brunner a pýtal sa, čo sa deje. Povedala im, že zatkli jej manžela, ktorý nie je židovskej viery. Na to ten esesák povedal, že keď on nie je žid, tak určite bol žid jeho otec či praotec a poslal otca k takým domom, za ktorými stáli vagóny. Potom prišiel za nami a matky sa spýtal, čo tu ešte robí. Odpovedala mu, že ani ona a deti nie sú židia. Na to povedal, že máme ísť preč, ak nie, tak nás s otcom pošlú na práce. Mama ho ešte poprosila, aby nám dali sprievod. SSák dal preto povel: „Táto žena a jej deti nie sú Židia, odprevaďte ich.“
Mama vás tak zachránila.
„Druhýkrát nám dala život. Odtiaľ sme šli do Medickej záhrady, kde sme sa skrývali až do tmy. Neskôr sme bežali varovať našich starých rodičov, ktorí boli v nemocnici na Hlbokej. Otca dali teda do vagóna a viezli ho s mnohými ostatnými do Serede do tábora a začiatkom novembra ho odvliekli do Osvienčimu.“
Mali ste o ňom správy?
„Nie. Predtým, ako otec nastúpil do vagóna, chcel sa presvedčiť, či sme v poriadku. Poprosil jedného nemeckého vojaka a ten mal dobré srdce a vzal ho so sebou k vagónom. Otec tu zavolal meno manželky, no nehlásila sa. Po návrate nám povedal, že to, že sme neboli vo vagóne, mu dalo silu bojovať, aby prežil.“
Nemohli ste ísť domov. Kde ste sa skrývali?
„Na viacerých miestach, našťastie, rodičia mali aj nežidovských známych, boli sme aj v kláštore na Hlbokej ceste. Sestra a ja sme sa dlhšie skrývali u rodiny Holubekovcov a mamička u Fazekášovcov a inšpektora Hochla. Tam sme sa skrývali až do oslobodenia Bratislavy. Rodina Holubekovcov mala len dievčatá, keď som chcel ísť na čerstvý vzduch, musel som si preto obliecť šatku a sukňu, aby nás niekto neprezradil.“
S mamou ste sa vtedy nestretávali?
„Nevedeli sme, kde je. Keď prišiel front, išli sme do leteckého úkrytu, kde sme sa po niekoľkých mesiacoch stretli. Potom tam zrazu vstúpil vojak Červenej armády, mal šikmé oči. Na kabáte som nosil počas vojny takú vojenskú baterku, strhol mi ju, dal mi facku a povedal: Ty Nemec! Rozplakal som sa, no bola to facka, z ktorej som sa tešil, pochopil som, že sme oslobodení.“
Po oslobodení ste sa mohli vrátiť domov?
„Šli sme domov na Ventúrsku, no byt bol kompletne vyrabovaný. Potom sme začali zisťovať, kto z rodiny žije, kto bol deportovaný. Otec prežil koncentrák. Výjavy odtiaľ zvečnil na svojich obrazoch, ktoré sú aj na výstave v mestskom múzeu – Vízie – Visions – Visionen.““
Ako sa váš otec dostal z Osvienčimu?
„Nemci nechceli v Osvienčime nechať svedkov pre ruskú armádu, tých, čo vládali chodiť, brali do Nemecka pracovať. Otec nám po návrate hovoril, že sa vtedy začal nálet ruských lietadiel, museli sa zastaviť, ľahli si do snehu a čakali. Nemecký vojak sa ich potom spýtal, že každý, kto je chorý, má sa hlásiť. Otec sa asi s 20 alebo 30 ľuďmi prihlásil, hoci vedel, že chorých ľudí v koncentráku rovno zabíjali. Prečo to urobil, vravel, že nevie. Mal šťastie, týchto ľudí tam nechali cez noc, no strážili ich len dvaja nemeckí vojaci. Zvyšok, asi dvetisíc ľudí, pochodovalo ďalej do Nemecka, neskôr ich však takmer všetkých zastrelili v lese.“
Čo bolo s otcom?
„Skupina, kde bol otec, išla smerom na západ až do tábora Stará Kuzňa. Prišli k jednému baráku, kde boli samí chorí a mŕtvi nakazení týfusom a otec si tam medzi nich ľahol, po 10 a 15 minútach tam prišli Nemci. Nešli dnu, lebo sa báli týfusu, tak len zakričali – všetci von! Otec sa však nehýbal a po nejakom čase tam prišli vojaci Červenej armády. Potom išli pešo cez východ, lebo bol skôr oslobodený, šli cez Michalovce, Užhorod do Maďarska a odtiaľ pomaly na Slovensko. Do Bratislavy sa vrátil 4. apríla 1945.“
To, čo zažil váš otec, namaľoval, dokázal o tom aj rozprávať?
„Veľmi o tom nerozprával, keď začal, tak mu prišli aj slzy. Veľmi zle spával, vykrikoval, mal strach vyjsť sám na ulicu. My sme síce tiež neboli vo veľmi dobrom stave, no boli sme šťastní, že sme spolu. Keď sa vrátil, boli sme s mamou a sestrou v byte na Ventúrskej a zrazu sme počuli náš rodinný hvizd. Bol to otec. Od radosti sme potom asi hodinu či dve plakali.“
O dom ste však prišli o niekoľko rokov znova.
„Áno, po vojne otec s mamičkou opäť vybudovali svoj obchod, no prišiel rok 1948 a komunizmus zoštátnil všetko. No otec vždy miloval Bratislavu, narodil sa tu, nechcel odísť. Ja som ho vtedy prehovoril. Požiadali sme o vysťahovalecký pas, museli sme zaplatiť veľa peňazí, no po niekoľkých týždňoch povedali, že je neplatný. Preto sme si zaobstarali falošné papiere a cez Petržalku sme prešli do Wolfsthalu a do Viedne.“
Tam ste žili.
„V roku 1949 bola ešte aj v Rakúsku zlá ekonomická situácia. Chodili sme s otcom z domu do domu, predávali sme kravaty a s mamičkou šatky. Viackrát som otca za komunizmu sprevádzal k hraniciam a pozeral na Bratislavský hrad. Nechcel ani z Viedne ďalej emigrovať, chcel byť vo Viedni, blízko Bratislavy.“
Thomas Frankl s legitimáciou z čias vojny.
FOTO SME– GABRIEL KUCHTA
Vo Viedni máte aj stálu expozíciu otcových diel.
„Áno v ArtForume na Judenplatzi 2. Otec namaľoval asi 250 obrazov a okolo 2000 kresieb, nebola to len táto téma výjavov z vojny, ale aj iné, napríklad kaviarenské scény a zo židovského života. Na bratislavskej výstave v mestskom múzeu je asi 50 olejomalieb, grafiky a rôzne dokumenty.“
Sú tu vystavené aj témy z Bratislavy. Aj tieto obrazy maľoval po vojne?
„Takmer všetko, čo je tu vystavené, namaľoval po oslobodení, väčšinu vo Viedni.“
V Bratislave je to prvá výstava?
„„Áno, sme radi, že nám nad výstavou vzal záštitu primátor. Usporiadali sme ju spolu riaditeľom múzea pánom Hyrossom a pani Husovou, podporilo nás aj bratislavské Rakúske kultúrne fórum. Múzeum mesta v Starej radnici nám dalo na výstavu priestory na dva mesiace. Vstup je, okrem jedného eura pre múzeum, voľný.“
Počas života váš otec vystavoval?
„Otec chcel, aby sa posolstvo obrazov ukázalo ľuďom, no keď sme otvorili nejakú výstavu, odišiel. Prítomnosť bola preňho veľmi ťažká.“
Popri výstave robíte aj besedy so študentmi.
„Je to je veľmi dôležité. Robíme spolu s múzeom debaty so školami aj s inými hosťami. Pokračujem v tom, čo otec začal, beriem to ako dôležitú úlohu a tento otcov odkaz, ktorý je na tabuliach napísaný, šírim všetkým: Svojím dielom zanechávam memento všetkým národom sveta. Nikto, bez rozdielu vierovyznania, rasy či politického presvedčenia, nesmie už nikdy zažiť také ani podobné ukrutnosti!“
Ako na to reagujú deti?
„Rôzne, väčšinou sú vážne a niektoré menej, lebo to, čo sa stalo počas tých smutných čias, si ani nemôžu predstaviť. Niektorí chcú vedieť viac. Pred odchodom z múzea urobíme kruh a spomíname na všetkých, nielen na Židov, ktorí neprežili druhú svetovú vojnu.“
Výstava v Starej radnici trvá do 29. apríla.
Adolfovi Franklovi odhalili na Ventúrskej pamätnú tabuľu.
FOTO - SITA
Obrazy Adolfa Frankla (1903 – 1983).
Vízie z pekla (1959), maľbu vytvoril na starý obraz, využil z neho tvár ženy, ktorej dal podobu matky. Kvôli peniazom často premaľovával staršie plátna.
Dom U dobrého pastiera v Bratislave, keď ju zasiahla vojna a deportácie.
Spacie poličky, olejomaľba.
Výstava v Starej radnici trvá do 29. apríla.
