Dušu Bratislavčana možno aj na chvíľu zohrial slabučký pocit vlasteneckej hrdosti, no pravdepodobne ho rýchlo vystriedala silná pochybnosť, kam sa to bohatstvo vlastne vyparuje. Veď ani pri všetkej hrdosti to tu nevyzerá ako v Prahe, vo Viedni alebo v Štokholme.
Ponúkajú sa dve vysvetlenia, prvé je technické.
V HDP na obyvateľa sa spočítavajú aj peniaze, ktoré bežný obyvateľ nikdy neuvidí a na Slovensku je ich podiel vyšší než inde.
Okrem toho je v Bratislave väčší nepomer medzi miestnymi cenami a mzdami. Ak by európski štatistici nespravili fígeľ s paritou kúpnej sily, bola by Bratislava v rebríčku pod všetkými spomenutými mestami.
Druhé vysvetlenie je predsa len uchopiteľnejšie. Stačí sa pozrieť na vizualizáciu projektu Bajo a okolnosti, za akých to dotiahol až na kandidáta na najväčšieho nepriateľa parkov v meste. Človeku sa hneď vyjasňuje súvislosť medzi HDP a jeho osobným pocitom.
Totiž ohava ako Bajo celkom slušne dvihne bratislavské HDP, povedzme o 20 eur na Bratislavčana
za ten rok, čo by ho stavali. Bratislavčanovi teda pribudnú ďalšie eurá do európskej štatistiky, akurát že pritom príde o jeden z troch najkrajších parkov v meste. A ak raz bude čakať na semafore, aby sa dostal k altánku, ešte ho aj bude štvať, že tí podvodníci s pečiatkami, ktorí to spôsobili, sú plus-mínus tí istí, ktorých si zvolil. © SME
