e zasa označuje hnev, svár, galibu, čiže skrátka čosi mimoriadne nepríjemné. A práve ohňu či presnejšie požiaru a podpaľačstvu je venovaný dnešný kriminálny príbeh. Z požiaru mali ľudia vždy strach. Najmä v dávnych mestách požiare predstavovali neskrotnú a pustošivú silu, ktorá desila súčasníkov. Český historik Josef Macek vyrátal, že v rokoch 1502 až 1526 v Čechách a na Morave ľahlo popolom najmenej 2000 mestských domov a zahynuli stovky ľudí. Červený kohút v rozpätí 23 rokov vyčíňal najmenej v 30 mestách, a to takmer každoročne. Napríklad len v Prahe sa vyskytlo aspoň osem hromadných požiarov. V slovenskej historiografii zatiaľ nikto nevyčíslil, koľkokrát za ten čas horelo v Prešporku či iných mestách na Slovensku. Aspoň o niektorých požiaroch sme však informovaní dosť podrobne, a to aj preto, lebo nešlo o prírodnú pohromu, ale o zlomyseľný čin, ktorý bol predmetom súdneho procesu a zaznamenali ho do súdneho protokolu. Otvorme teda najstarší súdny protokol mesta Prešporka, knihu zvanú Aechtbuch, kde je na 37. strane prípad podpaľača Andreja z Pukanca.
Výpoveď podpaľača z Pukanca
„Za richtárstva Hansa Lachenpergera, Roku Pána 1511. Teda, v sobotu po Martinovi (15. novembra), Roku Pána 1511, Andrej Straws z Pukanca, syn manželky Valentína Kamera, vypovedal, ako tu ďalej nasleduje. Teda, po prvé priznal, že istému Mikulášovi ukradol tesák a nôž. Teda, ďalej vypovedal, že pred 12 rokmi ukradol svojmu pánovi Weissawerovi 2 zlaté. Teda ďalej vypovedal, že svojmu otcovi ukradol 7 zlatých.“
Až po priznaní týchto neveľkých krádeží prišla na rad výpoveď, ktorá zásadným spôsobom Andrejovi priťažila.
„Teda, ďalej priznal, že neďaleko Pukanca, pri veľkom kríži prišli k nemu traja komplici, ktorí ho nahovorili, aby spolu s nimi zašiel do Bátoviec, kde mali podpáliť dom Jakuba Schustera (čiže Obuvníka). Potom sa však jeden z nich naľakal, nechcel s nimi zostať, ani im pomáhať a utiekol preč. Napokon sa teda v trojici pobrali do Bátoviec.“
Andrej Straws ďalej vypovedal, že práve on zohral hlavnú úlohu pri čine. Vlastnoručne založil a roznietil oheň v rožnom dome stojacom najbližšie k jazeru, odkiaľ sa ďalej plamene rozšírili na dom Jakuba Schustera. Keď napoludnie požiar ustal, podpaľači sa ukryli v lese, „kde prečkali až do noci a pod rúškom tmy sa rozišli každý svojou cestou“.
Za podpaľačstvo upálenie
Týmito slovami sa zápis prípadu končí bez toho, aby bol zaznamenaný rozsudok. Vzhľadom na obvyklú súdnu prax možno však výsledok trestného stíhania voči Andrejovi z Pukanca predpokladať s takmer úplnou istotou, a to bez ohľadu na skutočnosť, že zločin spáchal kdesi inde ako v Bratislave. Keďže podpaľačstvo sa v minulosti považovalo za jeden z najodpudzujúcejších zločinov, už v staroveku sa trestalo smrťou upálením. Táto zvyková obyčaj platila aj v právnom poriadku úplnej väčšiny stredovekých miest v celej Európe. A naozaj. Zápis v komornej knihe mesta Prešporka z účtovného roka 1511 - 1512 v plnej miere potvrdil predpoklad o treste smrti pre podpaľača Andreja.
Účtovný záznam mestského pokladníka je stručný, no výstižný: „Na deň panny Lucie (čiže 13. decembra 1511) som majstrovi katovi Hannsovi vyplatil 1 libru denárov za to, že popravil upálením povozníka Andreja, ďalej za naťahovanie na škripec ešte počas výsluchu som vyplatil 60 denárov a 8 denárov za polená na hranicu, čo činí spolu 1 libru, 2 šilingy, 8 denárov“. Necelé 4 roky po Andrejovej poprave, na jar 1515 počas rokovaní uhorského a poľského kráľa s vyslancami cisára Maximiliána vypukol v Prešporku obrovský požiar. Tentoraz však za trest nikoho nepopravili. Pôvodcami požiaru boli totiž neopatrní dvorania poľského kráľa. A v ich prípade platili iné zákony, než pre bežných smrteľníkov.
Autor: VLADIMÍR SEGEŠ(autor je vojenským historikom)
