Zuzana Mikušová na koni Lapin, s ktorým štartovala na Grand Prix Bratislava v Petržalke. Jej najlepším umiestnením bola devätnásta priečka vo štvrtkovom dvojfázovom skákaní. FOTO – ŠTARFOTO
Areál Slávie STU v Petržalke po roku opäť zažil príjemnú atmosféru najvýznamnejších slovenských parkúrových pretekov – Grand Prix Bratislava CSIO-W. Tradičným prvým vrcholom bol piatkový Pohár národov, hlavnou individuálnou disciplínou bola včerajšia Veľká cena Bratislavy. V jazdectve súťažia muži i ženy spoločne. Žien stále pribúda a výkonmi dokážu mužom rovnocenne konkurovať. V Petržalke sa predstavili aj tri mladé slovenské reprezentantky. O zákulisí jazdeckého športu sme sa porozprávali s 26-ročnou ZUZANOU MIKUŠOVOU.
Odkedy sa venujete parkúrovému skákaniu?
„V jazdeckom oddieli Dunaj vedľa dostihovej dráhy v Petržalke som v deviatich rokoch začínala na poníkoch a postupne som začala skákať na veľkých koňoch. Parkúr mi bol vždy bližší ako dostihový šport. Neskôr som prešla do Slávie STU, kde som dodnes.“
Akou prípravou prejde kôň pred súťažou?
„Po raňajkách sa s ním zväčša treba ísť prejsť. Potom sa mu na osvieženie vystriekajú nohy a očistí sa. Upravia sa mu podkovy podľa toho, na akom povrchu sú preteky, a zapletie sa mu hriva do vrkočov, aby bol elegantný. Tesne pred štartom ho treba osedlať, dať mu chrániče na nohy a na hlavu ušane, ktoré chránia hlavu pred hmyzom. Strava sa pred súťažou špeciálne neupravuje ani koňovi, ani mne. Obaja však musíme byť dostatočne oddýchnutí.“
Koľko pohybu musí mať kôň v deň súťaže?
„To závisí od toho, akú má povahu a akým je pretekárom. Je to veľmi individuálne. Niektorého treba poriadne rozhýbať, iného zasa v aktivite tlmiť.“
Na pretekoch jazdíte tri svoje kone. Ako spolupracujete?
„Existujú síce základné povely, ktorými ich po parkúre vediem, ale často stačí len jednoduchý pohyb a vedia, čo od nich chcem. Máme svoju dorozumievaciu taktiku. Po súťaži ich treba vedieť pochváliť. Keď doskáču, často z mojich reakcií vycítia, aký odviedli výkon.“
Zaberá jazdectvo veľa času?
„V jazdeckom oddieli Slávia STU pracujem. Denne sa starám o sedemnásť koní, začínam okolo pol siedmej a končím až podvečer. Keď k tomu prirátam víkendové súťaženie, môžem povedať, že jazdectvo a práca okolo stajní sú celý môj život. Keďže počas veľkej časti dňa sú kone zavreté v boxoch, musia mať denne minimálne hodinu pohybu, ale zväčša je to viac. Najprv sa musí kôň vykráčať, potom prechádzame do klusu a napokon do cvalu. Ak to počasie dovolí, chodievame aj k Dunaju, v zime sa presúvame do haly.“
PROKOP SLOVÁČEK
