FOTO – MARKLI
,,Chodila som sem na prázdniny k rodine a mojím vôbec najväčším zážitkom z detstva bolo, keď som tu účinkovala v rozhlase. Dostala som sa doň vďaka spisovateľke Helene Križanovej-Brindzovej, s ktorou sa teta priatelila, a dodnes si pamätám na tmavú miestnosť s maličkým svetielkom, ktoré mi asociovalo peklo. Stála som pred mikrofónom, recitovala, spievala a napriek všetkému strachu z neznámeho prostredia mala pocit čohosi tajomného a až obrovsky magického.“
Aké to bolo, keď ste sa ako študentka naraz dostali z malej dedinky do veľkého mesta?
,,Uchvátila ma najmä už dávno zbúraná židovňa a vôbec celé podhradie. Doteraz sa mi vybavuje obraz úzkych uličiek lemovaných vysokými starobylými budovami, kde sa nad hlavou ako v malých talianskych mestečkách sušila bielizeň a závan vetra prinášal vôňu Dunaja. Spomínam na Rybné námestie s konzervatóriom a pivovarom, pri ktorom som skoro dva roky bývala. Hneď vedľa bol filmový klub, takže som v predstihu videla skoro všetky filmové novinky. Na Ventúrskej ulici bola oproti VŠMU krčma Kotva, v ktorej sa mi prihovoril istý pán a zaujal ma šarmom a neobyčajnými vedomosťami o literatúre. Až neskôr som sa dozvedela, že to bol sám Alexander Matuška. K tomu amfiteáter pod hradom a budovy hradieb, v ktorých boli vysokoškolské internáty, neďaleká krčmička, kde víno malagelo stálo 10 korún a chutilo najmä našim kolegom z pražskej DAMU. Je mi ľúto, občas ma chytá sentiment za touto časťou Bratislavy, ktorá sa zničila, stratila, ale čo je úplná katastrofa – s necitlivosťou a architektonickou nekultúrnosťou voči okoliu sa bezhlavo stavajú nové budovy v centre mesta i dnes. Kto je zodpovedný za tvar a tvár budúcej Bratislavy? Denne chodím okolo Zámockej ulice. Kto tieto stavby schválil? Cukríkové farby, nezmyselný balkónik, hranie sa na pseudohistorizmus.“
Vy sama však po dlhých rokoch sídliskového života bývate teraz v príjemnom prostredí neďaleko hradu.
,,Bolo by príjemné, keby i tu platili rovnako predpisy pre každého a keby sa predpisy na mestskom odbore výstavby a životného prostredia nemenili, ako sa komu zachce. Všeobecná mienka ľudí je, že za peniaze si kúpite čokoľvek. Človek je v konečnom dôsledku bezmocnejší ako za totality, keď o všetkom rozhodovala jedna strana, a teraz, keďže je ich viac, rozhodujú strany podľa toho, v akom politickom zoskupení sa nachádzajú – a ešte za peniaze. Inak si človek nevie vysvetliť, ako je napríklad možné, že na Slepej ulici, kde bývam, chcú začať s nadstavbou rodinných domov aj za cenu porušenia takého základného predpisu, akým je dodržanie výškových kvót. Keď sa porušia, absolútne znehodnotia váš súkromný majetok nedodržaním predpisov o svetelnosti, takže vám z obytných častí vznikne pivničný byt. Samozrejme, že sa budeme brániť. Ale čo je toto za právny štát? Viete si predstaviť zase ten boj, stres zapríčinený korupciou? Lebo normálny človek si naozaj nevie inak predstaviť takú bezohľadnosť! Nevraviac už, že je absolútne nepochopiteľné, keď odbor životného prostredia Starého Mesta povolí v intraviláne chov vtáctva – papagájov. Predstavte si voliéry vysoké dva metre a dlhé desať metrov. Takto v blízkosti iných domov by to nepovolili ani v najzaostalejšej časti Ugandy! Východ slnka a vás o štvrtej ráno budí mohutný škrekot papagájov. Navyše ja chodím z práce neskoršie, som alergička s deficitom imunity… Jednoducho, keď si niekto myslí, že znakom demokracie je bezohľadnosť, netolerancia, tak si zmýlil dobu.“
Nemienite sa za tejto situácie presťahovať za Bratislavu ako niektorí vaši kolegovia?
,,Kým som v nej pracovne viazaná, určite nie. A vôbec, prečo by som aj mala odísť, keď som tu doma už vyše štyridsať rokov? Preto, že iní majú široké lakte a nedodržujú predpisy, ako sa na civilizovanú spoločnosť, ktorá chce byť súčasťozu väčšieho celku civilizovanej Európy, patrí? Áno, momentálne je Bratislava moja trauma, ale zároveň ju nesmierne milujem. Rada chodím po uličkách starého korza, kde stálo naše divadlo, po Kapitulskej ulici s aulou, kde sme kedysi ako študenti skúšali svoje prvé herecké kroky, popri dóme, ktorého okolie je necitlivo narušené Novým mostom. Ako som už povedala. Keby u nás zároveň začali platiť zákony a predpisy pre všetkých rovnako, to by potom naozaj bolo o niečom celkom inom.“
MARCELA KOŠŤÁLOVÁ
