Robert Hromec: Torzo X, 2002. FOTO – ARCHÍV
ti. Ponúkajú istotu výtvarnej stálice, ktorá spoľahlivo komunikuje so svojím divákom. Prinášajú pamäť maliarov pravekých jaskýň, sú tajuplnými symbolmi neznámych svetov, osobnou mytológiou maliara, ktorý vytrvalo hľadá odpovede. Je pozorným pátračom po koreňoch našej civilizácie a citlivo vyťahuje na povrch svoje obrazy ako zrkadlá osobných túžob.
Najsilnejšia linka príbehu Roberta Hromca (1970) je o zaujatí gréckymi mýtmi, medzi ktorými sa vinie motív ľudského tela. Raz v podobe fragmentov – tvár, ruka, noha – ako odtlačky ľudských pocitov a vnemov, inokedy sa figúra dostáva do konfrontácie so symbolom koňa ako odvekého spoločníka človeka.
„Všetko sa odvíja od figúry a my to dokážeme ovplyvňovať,“ hovorí Robert Hromec. „Väzba s okolitým svetom a človekom je vzájomná. My ovplyvňujeme svet a on nás. Figúra je pre mňa obrovským zdrojom inšpirácie vnútorných pocitov. Vyžaruje energiu, ktorá navodzuje vnútorné príbehy, čo sa u nás dejú a čo druhý človek nevidí.“
Všetky spomenuté myšlienky ponúka autorova výstava, ktorá je do konca augusta v Múzeu moderného umenia v Danubiane v Čunove. Je reprezentatívnou panorámou umelca, o ktorom kurátorka Metropolitan Museum of Art T. A. Serratelliová raz napísala: „Úsilie Roberta Hromca zachytiť, vyjadriť a zhmotniť úplne nehmotnú podstatu ľudského bytia je obdivuhodné.“ (pet)
