Na schodoch sa pomaly začínajú tvoriť záveje z čerstvého snehu, ktorý dovnútra vháňa ostrý vietor.
Nahováram si, že to tak možno má byť, pretože okolo súpravy krúžia cestujúci a dobromyseľný vodič na nich čaká. Nič také sa však nedeje a po minútke na čerstvom vzduchu sa nakoniec dvere zatvoria bez toho, aby niekto nastúpil. Teda okrem mrazu, mínus desať je už aj vnútri.
To isté sa v kratšom vydaní opakuje o kúsok ďalej na Americkom námestí. Vtedy už v súprave takmer nikto nesedí. Možno každý prišiel, kam chcel, a možno sa všetci rozhodli, že sa radšej zahrejú chôdzou.
Keby som ako zvyčajne z vlaku vystúpil až na Hlavnej stanici, a nie už na Vionohradoch, bolo by po probléme. Žiadna električka do centra už odtiaľ nechodí.
Dopravný podnik tak ušetrí na školeniach pre vodičov o ústretovosti k cestujúcim v zime a cestujúci zasa na lístkoch.
Keď si človek dochádzajúci do Bratislavy za prácou vlakom číta o plánovanej mestskej železnici, rastie v ňom po podobných skúsenostiach radostné očakávanie.
Kým sa však toho zázraku za obrovské peniaze dočkáme, potešili by aj drobnosti, čo sú zadarmo. Napríklad vodiči, ktorí vedia, že nestačí, ak je v električke teplo iba im.
