Asi 250 medailí z domácich pretekov i majstrovstiev sveta a Európy má bratislavská plavecká veteránka JARMILA ŠEBEŇOVÁ (68). Hoci sa plávaniu venovala už ako dieťa, na najvyššie miesta dosiahla až na dôchodku.
Odkiaľ je vaša posledná medaila?
„Naposledy som bola na majstrovstvách sveta 2010 vo Švédsku a tam som skončila až na piatom mieste, hoci som najviac trénovala v mojom živote.“
Prečo „až“? Bolo tam málo pretekárov?
„Bolo ich asi 28. Bola som z toho smutná, že som skončila piata, lebo ja som zvyknutá skončiť druhá, tretia maximálne. Ale to sa mi ohlasovali zdravotné problémy, búšilo mi srdce, asi som bola pretrénovaná. No dostala som medailu, pretože my mávame do desiateho miesta medaily.“
To tak veľa trénujete?
„Chodím ráno, keď je menej ľudí. Do týždňa chodím štyri – päť razy, ale keď mám majstrovstvá sveta, alebo Európy tak som tam denne a namiesto dvoch kilometrov plávam tri kilometre. Takže mojim druhým domovom sú Pasienky.“
Inde zrejme v Bratislave ani nemôžete trénovať...
„Keby som sem nemohla chodiť, neviem si predstaviť, či by som vôbec mohla a pokračovať v mojej kariére. Nič iné absolútne nie je v Bratislave. Čo sú aj privátne bazény, na to peniaze nemám. Je to zlé, že hlavné mesto Slovenska má jedinú plaváreň, kde príde strašne veľa ľudí a jeden druhého sa obmedzujeme. Ale v tom nám vychádzajú v ústrety, že je dráha určená na rýchle plávanie.“
Takže sa tlačíte s verejnosťou?
„Veľmi ťažko sa mi trénuje ten motýlik na 200 metrov, pretože to je štýl na celú šírku dráhy a keď mi tam príde niekto z verejnosti, tak už je po tréningu, už ma brzdí.“
Musíte mať dobrú kondíciu...
„Na majstrovstvách sveta vo Švédsku dve vyliezli z vody, lebo nevládali. Ja chvalabohu doteraz vždy som doplávala.“
Vašou motiváciou však nie sú len medaily, ale hlavne súperky...
„Mám veľkú súperku Ivanu Felgrovú z Prahy (česká trénerka plávania, triatlonu a vodnej záchrannej služby). Celý život robí pri vode aj trénerku, takže ona aj všelijaké tie finty vie a nechcela som, aby ma pobila. Päť rokov ma nedokázala pobiť, ale na majstrovstvách vo Švédsku bola v dobrej kondícii a skončila tretia.“
Tak máte motiváciu na budúce?
„Teraz budú majstrovstvá sveta v Taliansku, v Riccione. Zdravá som a vo februári oslávim 69. Ale tento rok bude pre mňa najhorší, pretože máme päťročné kategórie a moja je od 65 do 69. Do mojej kategórie tak skočia nové mladé pretekárky. Trošku mám z toho obavy. No na rok už bude dobre, síce budem mať 70 rokov, ale na majstrovstvách Európy v Holandsku budem ja najmladšia.“
Pomáha plávanie aj vášmu zdraviu?
"Pomohlo mi na osteoporózu. Z toho som sa za dva roky vyliečila. Zrazu bola preč. Pomáha ale aj slniečko, v lete preležím celý deň na jazere, kde veľmi rada trénujem. Keď som bola mladá, trénovala som v Banskej Štiavnici na jazere Klinger. To na Slovensku boli len dve kryté plavárne, tak som trénovala len v lete.“
Kedy ste vlastne začali pretekať ako veteránka?
„Začínala som v roku 1999. Nevedela som, že sú veteráni. Ale keďže som bola plavkyňa už ako dieťa, stále som chodila sem na Pasienky ako verejnosť. Až raz som tu stretla kamaráta, ktorý povedal, že ide na majstrovstvá Európy v Insbrucku, tak som povedala: Idem aj ja! Povedal, že nemôžem, že sú prihlášky dávno vybavené, štartovné zaplatené. Ale ja som tam zavolala, či sa teda ešte môžem prihlásiť a tak som nastúpila prvý raz v mojom živote na majstrovstvá Európy. Predtým, keď som bola mladá, som bola akurát majsterka kraja.“
Na Pasienkoch trénuje skoro každý deň.
FOTO ČTK - Ján Koller
Do kedy chcete pretekať?
„Nechcem prestať, budem plávať až pokým budem zdravá. Keby som len raz prestala, je ťažko dokopať sa do toho času. Nechcem prestať plávať, chcem trebárs aj zomrieť vo vode (smiech).“
Stíhate aj relaxovať? Chodíte aj na dovolenky, alebo iba na majstrovstvá?
„Dovolenka, to ja už ani neviem čo je. A tak sa mi niekedy v zime žiadalo ísť na slnko. Predtým som už v januári chodila do teplých krajín. Ale teraz už finančne na to nemám.“
Náklady na majstrovstvá si tak platíte sama?
„Bohužiaľ sama, sponzorov nemám a už pomaly nebudem mať peniaze, už som všetky moje zásoby pomíňala. A neviem si predstaviť, keď budú niekde ďaleko, v Číne, alebo kde sa to rysuje. Teraz chvalabohu, boli dvakrát v Európe, ale pred tým bola aj Amerika, Nový Zéland, Austrália. Tá ma vyšla 80 tisíc korún. Ale dobre, že som tam išla, tam som mala najväčšie úspechy. Skoro som sa od radosti utopila, že som druhá na svete.“
Keď už sa dostanete tak ďaleko, máte vôbec čas, aby ste si pozreli krajinu?
„Ja som tak zahltená tým pretekom, že aj keď mám čas, sedím na tom bazéne a zaujímam sa o to, ako druhí plávajú. Väčšinou sú majstrovstvá celý týždeň a ja nemám toľko peňazí, aby som si zaplatila dva týždne. Ale Nový Zéland sme si pozreli.“
Na ktoré preteky sa chystáte najbližšie?
„Chodím do Rakúska, Maďarska, do Poľska, každý mesiac mám nejaké preteky. A chvalabohu, z každej si donesiem z motýľa zlaté, ale prsia, to je strieborná alebo bronzová. Teraz budú majstrovstva v Slovenska v Spišskej Novej Vsi, tak vás pozývam. Pláva tam aj Ľuboš Križko, ktorý bol tretí na svete. Keď skončil s plávaním, prišiel na naše majstrovstvá po prvý raz a hneď urobil svetový rekord. Je to ale škoda, že tam vtedy neboli novinári. Sú tam aj zaujímaví ľudia ako 87–ročný pán Janko Holý z Košíc, ktorý ešte robí preklady. To by ale nedokázal, keby nešportoval.“
Doma máte nejakú konkurenciu?
„Tu mám len mladých. S nimi dokážem vyhrať na body. Že ona síce už je von z bazéna, ale mne sa ráta vek. A 200 metrov motýlika na Slovensku pláva len Monika Nováková, ktorá má 35 – 36 rokov.“
Prečo ste si vybrali tento štýl?
„Motýlika som začala trénovať, lebo tie prsia mi nič nedávali, nemala som medaile, bola som dvadsiata, dvadsiataprvá. Tak mi to došlo, že s tými prsami nič neurobím. A keď som bola na majstrovstvách sveta na Novom Zélande s motýlikom, hneď bola siedma a bolo nás tam okolo 30. No potom som prišla na majstrovstvá Českej republiky a tam som nemala súperku, nikto neštartoval, tak som musela skákať do vody s mužmi. A takto asi dva roky to bolo, že som sama 60–ročná plávala 200 metrov motýlik. Potom si to uvedomili, že je to štýl, ktorým sa dá vyhrávať a o rok som už mala súperky.“
Pretekáte sa niekedy aj s dcérou? Tá bola tiež reprezentantka.
„S dcérou sa nepretekáme. Ona bola reprezentantka Československa, denne trénovala päť hodín od svojich desiatich rokov do 18 rokov a chodila aj na športové gymnázium. Ona mi bohužiaľ povie: ja nemôžem pozrieť na dráhy, mne je zle. Ale neboj sa, ja sa raz nakopem a začnem aj ja pretekať. Ale veľmi sa teším, že môj 20–ročný vnuk, ktorý nechcel veľmi plávať, hrá vodné pólo. A ten mi sľúbil, že keď bude mať 25 rokov, tak bude aj on pretekať. Takže budem mať spoločníka.“
Prečítajte si aj: Bazény sú plné.
