
Rekonštrukcia podoby Laurinskej brány a veže v Prešporku podľa Karla Huga Frecha. Bola jednou zo štyroch opevnených brán, cez ktorú sa do mesta vstupovalo od juhovýchodu.
ými indivíduami. Bol veliteľom mestskej stráže a domobrany. Zabezpečoval aj protipožiarnu ochranu, priamo riadil a kontroloval hasenie požiarov, ktoré najmä kedysi boli obávanou udalosťou v živote mesta. Mestský kapitán – ako začiatkom 18. storočia napísal veľký učenec a očovský rodák Matel Bel – bol „úradníkom, ktorý ovláda noc, aby sa mestu neprihodilo niečo zlé“.
Od roku 1445 zastával funkciu kapitána Trnavy istý Ladislav Sénaš (Zenas). Stal sa ním preto, lebo bol familiárom, dnes by sme povedali členom rodinného klanu, popredného uhorského veľmoža Michala Orsága. Z dostupných archívnych dokumentov nemožno zistiť, ako si Ladislav počínal v úlohe strážcu bezpečnosti a pokoja v Trnave. Isté však je, že vo vzťahu k stredovekému Prešporku a jeho obyvateľom sa správal nanajvýš neprívetivo. Až natoľko, že jeho nespratnosť a vyčíňanie zaznamenali roku 1449 na pokyn prešporského richtára Ľudovíta Kunigsfeldera do najstaršieho súdneho protokolu nazývaného Aechtbuch. Ba navyše, jeho prípad ako oficiálnu sťažnosť trojice popredných mešťanov zaznamenala aj Prešporská kapitula. O čo teda išlo?
Nezvyčajný jarmočný ruch
Pred 553 rokmi, v čase najväčšieho výročného jarmoku, presne v deň svätého Vavrinca, čiže 10. augusta 1449, do mesta nad Dunajom zavítal aj trnavský mestský kapitán Ladislav so svojou ozbrojenou družinou. Nevedno, nakoľko ho upútal jarmočný ruch a možnosť nákupu za hotové. Rozhodol sa totiž pre iné, svojské riešenie. V zázname sa uvádza, že pred mestskými bránami si počkal na brnenských kupcov odchádzajúcich z jarmoku. Kapitán s tlupou zbrojnošov ich prepadol a ozbíjal. Darmo sa ctihodní brnenskí mešťania odvolávali na svoj glejt zaručujúci bezpečnosť putovania. Nedobre pochodila aj hŕstka prešporských žoldnierov, sprevádzajúca a ochraňujúca kupcov. Trnavčania ich nielen surovo zbili, ale im aj pobrali kuše a pušky zvané ručnice.
Kapitánove násilnosti
Presne o týždeň, v nedeľu 17. augusta, stál trnavský mestský kapitán pred Laurinskou bránou a vehementne sa dožadoval vstupu do Prešporku. Mestská stráž ho však nevpustila. To kapitána popudilo. V zlosti sa vyvŕšil na Burghartovi Scharrachovi, synovi prešporského mešťanostu, ktorý spolu s dvomi spoločníkmi chytal na predmestských pozemkoch vtáky. Troch prešporských mládencov kapitán zmlátil do krvi a doráňaných spolu s ich koňmi odvliekol násilím do Trnavy, kde ich dlhší čas držal v žalári. Prepustil ich až po písomnej intervencii gubernátora Jána Huňadyho, ktorý listom datovaným 17. septembra 1449 v Debrecíne dôrazne požadoval Michala Orsága, aby u svojho podriadeného familiára zabezpečil oslobodenie zajatých prešporských mladíkov.
Ako sa v súdnej zápisnici uvádza, trnavský kapitán Sénaš sa dopustil trestných činov, ktoré boli viacnásobným „porušením práva a slobôd udelených mestu kráľom, čím celé mesto, tak chudobných, ako aj bohatých pohanil a poškodil“. Ak by sa ich dopustil bežný smrteľník, bol by býval o hlavu kratší. Výčiny a násilnosti mocného trnavského kapitána zostali síce nepotrestané, no vďaka súdnej knihe Aechtbuch zostali natrvalo zvečnené pre nasledujúce generácie.
Spoločný epilóg
Príbeh oboch aktérov sa tým však celkom neskončil. Ladislav Sénaš rýchlo postupoval po rebríčku kariéry. Štyri roky po prešporskom incidente sa stal dokonca úradujúcim zástupcom župana v Nitrianskej a Trenčianskej stolici. Ani Burghart Scharrach nezaháľal. Roku 1460 ho zvolili za prešporského prísažného, čiže člena užšej 12-člennej mestskej rady, roku 1463 sa stal mešťanostom. Životná púť oboch protagonistov sa opäť prekrížila na sklonku ich kariéry. To už však spoločne stáli v radoch kráľa Mateja Korvína, ktorý začiatkom roka 1467 po dvojmesačnom obliehaní dobyl posledný bratrícky tábor vo Veľkých Kostoľanoch. Konšel Burghart Scharrach zabezpečoval zásobovanie kráľovského vojska a staručký Ladislav Sénaš, dosluhujúci ako kapitán a kastelán Čachtického hradu, dal postaviť šibenice, na ktorých odvislo 150 bratríckych bojovníkov. V okolí Prešporka i celého západného Slovenska tak načas opäť zavládol pokoj.
Autor: VLADIMÍR SEGEŠ(autor je vojenským historikom)