Zuzana Gabková povzbudzuje svojich hráčov boccie. FOTO – DUŠAN BARBUŠ
Zuzana Gabková a jej manžel sú reprezentačnými trénermi telesne postihnutých. Obaja pracujú v Ústave sociálnej starostlivosti na Mokrohájskej ulici. Zuzana trénuje netradičnú bocciu, Martin tenis. Obaja sa spoznali na športovom gymnáziu, potom sa na štyri roky rozdelili, Martin študoval na Pedagogickej fakulte, Zuzana na Fakulte telesnej výchovy a športu. Až kým ju pri zápočtovej lyžovačke nezhodil zo svahu iný lyžiar. Zuzana utrpela ťažký úraz, odišla zo školy a začala študovať pedagogiku. „Predsedníčka Zväzu telesne postihnutých športovcov Helena Hanková mi vtedy navrhla, či nechem trénovať bocciu. Nevedela som, čo to je,“ hovorí Zuzana. Pravidlá si našla na internete, prvú sadu loptičiek jej daroval známy. Bola prvou trénerkou boccie na Slovensku.
Boccia je šport pre najťažšie postihnutých po mozgovej obrne, ktorí, ako hovorí Zuzana, „doteraz len ležali na poschodiach.“ Každé družstvo má svoje loptičky a snaží sa s nimi dostať čo najbližšie k bielej loptičke na ihrisku. Hrá sa tým, čím hráči môžu – rukami, nohami či bradou. Úplne imobilní púšťajú loptičku na ihrisko cez akúsi rúru či rampu, ktorú drží v rukách asistent. K ihrisku musí byť obrátený chrbtom, hráč dáva povely, ako umiestniť rúru. Loptičku potom hráč vypustí napríklad spod brady.
Hneď na prvý tréning prišlo asi 30 detí. Odvtedy s nimi Zuzana trénovala trikrát do týždňa, spolu trávia každú sobotu.
Cestujú aj na súťaže do zahraničia – s veľkými úspechmi. „Už dnes sme sa na sto percent kvalifikovali na olympiádu, ale Slovenský olympijský výbor nechce bocciu podporiť,“ hovorí Zuzana. Peniaze sú v športe telesne postihnutých problém. „Nerobíme to pre peniaze, keby môj partner nerobil to, čo ja, asi by to nedokázal pochopiť. Je skvelé pracovať spolu, chodíme spolu do práce, z práce aj na turnaje,“ hovorí Zuzana. „Neľutujem svoj úraz, asi je to tak najlepšie, osud chcel, aby som bola s týmito deťmi.“ Rovnaký názor má aj Martin: „Keby som netrénoval vozíčkarov, netrénujem tenis. Prečo? Hráčov vozíčkarov veľmi obdivujem. Sám niekedy trénujem na vozíku, ale je veľmi ťažké zladiť vozík aj raketu.“ Zuzana a Martin sa po prestávke opäť stretli práve na Mokrohájskej, zobrali sa a práve tento týždeň sa im má narodiť dcérka. Mamou je však Zuzana už dávno – občas ju tak nazvú jej zverenci.
Manželov – trenérov poznajú už aj v zahraničí. Na minuloročných majstrovstvách Európy potrebovali ako najmladšie družstvo výnimku, aby si mohli merať sily so staršími. Zvolili ich za najkrajšiu, najveselšiu a najmilšiu výpravu. Gabkovcom napríklad výprava z Portugalska hneď ponúkla prácu ako trenérom detských boccistov. „Na majstrovstvách mal každý holandský hráč dvoch asistentov, jedného dopoludnia, jedného večer. My sme boli dvaja manželia a dvaja asistenti na päť detí, ktoré treba nakŕmiť, zobrať na WC…“
ANDREA HAJDÚCHOVÁ
