Niektoré obce chceli pamätihodnosti chrániť tak, že ich zakreslia do územného plánu zóny.
„Obec, keď zapracuje do územného plánu pamätihodnosti a povie, že sú chránené, má na to právo. Vždy, keď ale vložíte na niečo ťarchu ochrany, musíte sa oprieť o nejaký zákon, a tu je to sporné. Niektoré obce si to trúfli a vyhlásili to pomocou VZN, niektoré nie. V Bratislave prebehol okolo tejto otázky trojročný dialóg. Právne oddelenie magistrátu tvrdilo, že sa to nemôže vyhlásiť pomocou VZN a ministerstvo vravelo, že môže, no nedospeli k definitívnemu rozhodnutiu. Zrejme je ten právny systém v niektorých oblastiach tak pružný, že umožňuje dva výklady.“
Neplánuje sa novelizácia pamiatkového zákona?
„Uskutočnila sa nedávno a aj sme pripomienkovali, že by to bolo potrebné dopracovať. Každý zákon, ktorý sa novelizuje, musí prejsť cez legislatívnu radu a tam právnici striehnu, či novelizácia nezasiahne do iného zákona a nespustí to lavínu zmien. Chceli sa tomu vyhnúť.“
Vy by ste boli za, aby boli pamätihodnosti chránené?
„Určite, no jedna vec je, čo pamiatkar chce, druhá vec, čo právnik dovolí. Vznikla tu hrozba, že by sa musel meniť aj stavebný zákon a potom aj zákony, ktoré hovoria o majetku občanov.“
Niektoré pamätihodnosti môžu mať ľudia aj na svojich pozemkoch.
„Áno, sú to veci, ktoré sú aj v súkromnom vlastníctve, môže to byť napríklad hraničný kameň, ktorý bol kedysi na verejnom priestranstve, človek ho kúpil a zrazu sa dozvie, že to je chránené. Problém zväčša nie je pri nehmotných pamätihodnostiach, i keď aj tu majú ľudia rôzne názory. Niekto si myslí, že deň vstupu vojsk Varšavskej zmluvy nie je pamätihodnosť a podobne. No pamätihodnosti nie sú uzavretým materiálom, každoročne ho budeme dopĺňať.“
Môže sa niečo aj vyškrtávať?
„Áno, ak na to bude dôvod.“
Už dnes sú v zozname zbúrané domy.
„Keď mestská časť odsúhlasí asanovanie na svojom území, pošlú nám o tom oznam a my to preradíme do kategórie zaniknutých pamätihodností. Je to na mestskej časti, ako si to obháji.
Staré Mesto bolo jedinou mestskou časťou, ktorá nemala zoznam pamätihodností. V podstate ho stále nemá, len na ňom začala pracovať.
„Vtedajší starosta Andrej Petrek ako skúsený pamiatkar presne toto napadol, že to nemá právnu ochranu. Ako starosta by potom musel podpisovať asanačné povolenia. Svojím spôsobom mal pravdu, lebo vedel, že keď príde investor a predloží všetky povolenia, tak on to musí podpísať.“
Je pravda, že pamätihodnosti sú akousi slovenskou špecialitou, že tento termín nepoužívajú okolité krajiny.
„V Čechách a Rakúsku to nemajú, ale inde sa analógie nájdu. Napríklad v Rakúsku sa štát stará o kultúrne pamiatky ako objekty a obec sa stará o pamiatkové zóny, územia. Je to rozumne zaradené. U nás to nie je jasné, pamätihodnosti majú obce, no nevedia, čo s tým, nemôžu ich chrániť. Mám ale aj jeden pozitívny príklad z Nového Mesta. Keď chcel investor zbúrať športovú halu na Pasienkoch s unikátnou konštrukciou strechy, tak mu odpísali, že starosta s búraním nesúhlasí, lebo poslanci ju vyhlásili za pamätihodnosť. Investor sa pokúsil ešte raz, zas mu odpísali to isté a on to rešpektoval a nezbúral to. Je to taká morálna otázka.“
Pamätihodnosťou mesta je aj PKO.
„V prvom kole v roku 2007 sme tam dali aj PKO, potom prišlo to, že mesto vybavilo asanačné povolenie. Máme taký úzus, že nebudeme presadzovať niečo, čo je už odsúhlasené, že zbúrajú, tak sme PKO stiahli. No keď súčasný primátor povedal, že PKO nedovolí zbúrať a mestské zastupiteľstvo to odhlasovalo, tak sme PKO do celomestského zoznamu pridali.“
V Žiline chcú pamätihodnosti označovať, plánuje niečo také aj Bratislava?
„Mali sme taký návrh už pred pár rokmi, chceli sme označiť kultúrne pamiatky na území Bratislavy. Ešte v 80. rokoch mala mestská správa pamiatkovej starostlivosti akciu, že osádzala k pamiatkam bronzové tabule. Jedna tabula vtedy stála 21-tisíc korún. Dnes má mesto zúfalý nedostatok peňazí, kríza ešte viac pokročila. Môžeme šíriť informovanosť len elektronickou formou.“
Mnohé z pamätihodností nepoznajú ani Bratislavčania, neplánujete vydať nejakú knihu?
„Pre mestské časti vieme ich zoznam pripraviť, nech to vydajú vo forme brožúrky. No na celomestský zoznam budeme asi žiadať grant, chceli by sme to vydať knižne.“
Je pravda, že niektoré vzácne sochy alebo diela, ktoré sú vonku alebo voľne prístupné, sa do zoznamu zámerne nedali, aby nelákali zlodejov?
„V roku 1995 sa uskutočnila za účasti prezídia policajného zboru, niektorých cirkvi a pamiatkárov pasportizácia hnuteľných predmetovvo vlastníctve cirkví, ktoré sú aj potenciálne na zapísanie ako kultúrne pamiatky. Išlo aj o to spísať tie poklady, ktoré boli dovtedy skryté a nevedelo sa o nich. Bola vtedy uzavretá dohoda, že tieto informácie budú len u spracovateľa a na policajnom prezídiu. Každý správca, cirkev dostane len tie svoje informácie. Dohodlo sa, že tento materiál bude utajený, lebo keby sa zverejnil, tak to by bol krásny návod pre zlodejov, kam ísť.“
Existuje dnes tento tajný zoznam?
„Existuje, no ani my ho nemáme. Veci sú spasportizované a pod dohľadom. Dnes si netreba robiť ilúzie, sú organizované gangy, ktoré to robia na objednávku. V Rakúsku môžete v obchodíkoch a blších trhoch so starožitnosťami nájsť veci, ktoré pochádzajú zo Slovenska, ktoré zmizli.
Asi preto sú aj kostoly zamknuté.
„Áno, niektorí to riešia tým, že si dajú do zádveria mrežu, dôverčivejší na to doplatili a niečo im ukradli. Nemusí to pritom byť ani organizovaná skupina, v Starom Meste je dosť problém aj s narkomanmi a bezdomovcami, vezmú aj bezcennú sadrovú sošku v snahe predať to.“
