Igor Cvacho na vernisáži nielen hovoril, ale aj hral na gitare a spieval vlastné pesničky. FOTO SME – PAVOL MAJER
Jej prvú časť tvorí kolekcia grafík, pre ktorú sú typické štylizované tvary s prioritným geometrickým charakterom. Farba je využívaná menej, ale spolu s poetickými názvami (Volanie anjela, V objatí túžby, Tanec na svitaní) dáva obvykle práve ona Cvachovým grafikám viac než dekoratívny rozmer, ktorý v niektorých prípadoch nadobúda až erotický nádych. Osobité miesto pritom zaujímajú tri veľkorozmerné diela z cyklu Labyrint a exlibrisy a PF-ky, ktoré sťaby ukazovali súkromnejšiu, intímnejšiu tvár Igora Cvacha, už menej poznačenú racionalitou ako základným autorským postojom. To je napokon typické i pre nasledujúcu kolekciu jeho štrnástich olejomalieb doplnených fotografiami a kúskami mosadzného či medeného plechu. Prostriedky asambláže, ktoré ich takto ozvláštňujú, ponúkajú navyše v Cvachových dielach aj osobité portréty ľudí z čias pre nás už dávno minulých. No hoci ich životné príbehy si môžeme iba domýšľať, o to viac nám dávajú priestor na vlastnú interpretáciu a aj na uvažovanie nad naším vlastným údelom na tomto svete, na ktorého dočasnosť by sme nemali zabúdať.
MARCELA KOŠŤÁLOVÁ
