Vraví sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu a v prípade Veroniky i jej sestry Michaely sa to potvrdilo. Tomuto športu sa začali venovať obe. Michaela nevydržala, Veronika áno.
„Vzťah a zanietenie pre šport som zdedila po rodičoch a po starom otcovi. Otec dodnes hráva pozemný hokej za Mazdu Bratislava a je aj funkcionárom KPH Rača. Práve oni ma priviedli na tréning ako desaťročnú, spolu s Michaelou, ktorá zostala pozemkárom verná aspoň pri trénovaní dievčenského žiackeho družstva,“ hovorí Veronika.
Ako žiačka chodievala hrávať Interligu do Rakúska a každú sezónu sa s tímom umiestňovali na popredných priečkach v tabuľke. Ako žiačky a dorastenky pravidelne vyhrávali halové majstrovstvá Slovenska. Veronika od 15 rokov nechýbala na žiadnom turnaji olympijských nádejí (hrajú ho mladí do 18 rokov), ktorý sa konal každý rok v Poľsku v Poznani.
„Najväčším úspechom bolo zatiaľ druhé miesto spomedzi šiestich tímov na turnaji v Slovinsku, kde som bola zároveň kapitánkou. Najväčším uznaním a ocenením mojich športovým kvalít bola nominácia trénermi Jakabovou a Čerňanským na majstrovstvá Európy vo Francúzsku v januári tohto roku,“ spomína Veronika.
Už dva roky trénuje so ženami pod vedením trénera Čerňanského, ako všestranná vystriedala všetky posty. Začínala ako útočníčka, postupne prešla do zálohy a obrany.
„Pozemný hokej je moja láska. Nevzdám sa ho len tak ľahko, naopak, verím, že sa v ňom budem neustále zlepšovať,“ hovorí Veronika. (ja)
