BRATISLAVA. V budove bývalej škôlky je ruch, vo vzduchu cítiť vôňu kapustnice. V sanatóriu pre liečbu drogových závislostí oslavovali abstinentské Vianoce.
Klubová miestnosť je preplnená. Členovia klubu sú rôzni. Vidno pána v obleku aj mladíka v rifliach, slávnostne upravené dámy aj mladé slečny. Vek klubistov sa líši tak, ako ich výzor. Niektorí majú po šesťdesiatke, iní odhadom pred tridsiatkou. Oslavujúcich mužov a ženy, ktorých je v miestnosti približne rovnako veľa, spája túžba po triezvom živote.
Prítomnosť novinárov im nevadí, väčšina však chce zostať v anonymite. Súhlasí iba s fotografiami, na ktorých nebude vidno do tváre. Keď však fotograf zdvihne objektív, zopár sa ich prihlási. Mňa pokojne foť, nehanbím sa, hovorí jeden z chlapov a pridávajú sa k nemu aj ďalší.
Na stoloch sú položené flaše s minerálkou, koláče a vlašské orechy. Po jednom orechu dostane každý z členov klubu spolu s tromi želaniami od spolupacientov.
„Doma už mám 34 orechov,“ chváli sa jeden z klubistov. To znamená, že už 34 rokov nepije a zúčastňuje sa podujatí svojho abstinenstkého klubu. Je v miestnosti jeden zo služobne najstarších.
Namiesto šampusu čaj
Vianočný večierok začína prípitkom. V pohároch nie je šampanské, ale takzvaný Muránsky čaj – z deviatich druhov liečivých bylín, ktoré zbierajú sami členovia klubu na Muráni. „Čaj sa stal našim ekvivalentom šampanského,“ hovoria členovia klubu.
Muráň je stanový tábor, do ktorého chodia raz ročne. „Je to vlastne koncentrovaná terapia. Kto ich zopár absolvuje bez toho, aby odtiaľ zutekal, je na veľmi dobrej ceste k abstinencii,“ popisuje ďalší z členov klubu.
Čaj a minerálka musia stačiť na prípitok.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
Jedinečné priania
„Prajem ti, aby si pokročila v hľadaní samej seba,“ znie jedno z mnohých prianí po prípitku.
Členovia klubu sa dôverne poznajú, čo sa odráža aj na ich vzájomných želaniach. Okrem priania bližšieho vzťahu s rodinami sa často objavujú slová podpory „aby z teba ďalej vyžarovala pozitívna energia“ alebo „aby si vydržal v abstinencii“.
Viacerí využijú príležitosť pochváliť pred ostatnými svojho obľúbeného klubistu a neboja sa nahlas povedať, že ho majú radi. „Si strašne dobrý chalan a mám ťa veľmi rada,“ zaznieva vo viacerých želaniach.
Po prianiach sú na rade príhovory terapeutov, ktorí Vianoce slávia spolu s nimi. Doktor Ivan Novotný, ktorý abstinentské kluby na Slovensku založil, svojim pacientom pripomína, že „závislosť je krutá, smrteľná choroba“.
Noví priatelia
Klubových stretnutí sa preto niektorí zúčastňujú celé desaťročia. „Aj po sedemnástich rokoch abstinencie sa niekto môže dostať do situácie, že musí byť kvôli alkoholu niekoľko dní hospitalizovaný,“ objasňuje terapeutka Jana Žemličková.
Keď bol raz človek závislý od alkoholu, do konca života bude abstinenujúcim alkoholikom. Mal by sa zúčastňovať klubových stretnutí, aby predišiel recidíve, teda opätovnému pitiu.
Z členov klubu sa po čase stávajú blízki priatelia. „Majú to ako svoju novú rodinu, pretože keď človek prestane piť, musí vymeniť aj svojich známych,“ vysvetľuje doktorka Žemličková.
Športovať aj s rodinou
Okrem pravidelných stretnutí, ktoré väčšinou vedie terapeut, majú aj iné spoločné aktivity. Veľa športujú, obľúbená je najmä turistika, ale aj pingpong alebo cyklistika.
Po čase tak návšteva klubu prestane byť nepríjemnou povinnosťou a stáva sa z nej stretnutie s priateľmi. „Je dobré, keď sa do programu zapoja aj členovia rodiny abstinentov,“ tvrdí doktorka Žemličková. Na vianočný večierok si dvaja členovia klubu priviedli aj svoje manželky.
V Bratislave je dnes 15 klubov abstinentov. Všetky sa raz do roka stretávajú a vydávajú brožúrku úvah, životných príbehov či básní svojich členov.
FOTO SME - KRISTÍNA HUDEKOVÁ
Lekár Novotný: Každý abstinent si zaslúži zachrániť
IVAN NOVOTNÝ pracuje so závislými už takmer polstoročie.
Ako a kedy začali na Slovensku vznikať prvé abstinentské kluby?
„Prvý vznikol v roku 1962. Volal sa Klus, podľa vzoru pražského Klusu založeného v päťdesiatych rokoch. Prevzal som ho v roku 1964. Prví pacienti boli z protialkoholickej liečebne v Dúbravke. Ambulantne sa vtedy pacienti neliečili. Neexistovali ani ženské oddelenia, klub bol čisto pánskou záležitosťou.“
Pije sa odvtedy na Slovensku viac alebo menej?
„V roku 1964 sa na Slovensku pilo 7,3 litra prepočítané na čistý alkohol a na hlavu obyvateľa. Dnes je to niečo vyše 14 litrov. Do zavedenia komplexnej zdravotníckej starostlivosti v roku 1968 a medializácie závislostí ako onemocnenia väčšina populácie ani nechyrovala o možnostiach liečenia. Dnes už pomoc hľadajú. V roku 1964 trvalo aj vyše 22 rokov závislosti, pokiaľ pacientom poskytli zdravotnícku pomoc. Dnes to sú 3 až 4 roky. Zistili sme, že 90 percent pacientov sa lieči ambulantne. Ak dodržiavajú princípy posilňovania abstinencie, recidívy sú prakticky vylúčené.“
Ako sa Bratislava vyrovnala so zrušením záchytky?
„V zásade by som sa rád vyhol tomu pojmu 'záchytka'. Títo pacienti sú dnes hospitalizovaní buď na oddeleniach pre anestéziu a resocializáciu, kde vyrušujú nielen ťažko chorých pacientov, ale aj neškolený personál, alebo sú prijímaní na detoxikáciu či detoxifikáciu na psychiatrických oddeleniach. Neškolená pomoc nie je adekvátna.“
Ako slávite Silvester, ste v pohotovosti?
„Oslavovať začínam už na obed silvestrovským behom, potom na oddelení silvestrovským programom a nakoniec aj voľnou zábavou, končíme miniohňostrojom. V pohotovosti som prakticky stále od roku 1994 okrem dovoleniek v zahraničí. Ale aj vtedy poskytujem telefonické konzultácie. Spolu som odliečil vyše 37tisíc pacientov. Stáva sa mi, že v noci o druhej zavolá pacientka abstinujúca 38 rokov, že sa musí napiť. 'Dopoludnia mi zomrel manžel a už nemám pre koho žiť.' Má 79 rokov a jediný spôsob, ako nájsť pokoj, je vrátiť sa k droge. Neostáva mi iné ako sadnúť do auta, zobrať lekársku kabelu a vykonať to, čo lekár vykonať má aj napriek tomu, že to nemá poisťovňou hradené. Keď človek zistí, koľko ušľachtilých osobností sa skrýva za abstinenciou, ani minútu nezaváha, pretože sú hodní tejto podanej ruky."
(khu)
Do klubu pomáha rodina
V Bratislave je pätnásť klubov abstinujúcich. Pomáhajú liečiť sa závislým od alkoholu, narkomanom a hráčom hazardných hier.
BRATISLAVA. Pravidelné stretávanie v kluboch je doplnkom ambulantnej liečby závislosti. Pri stretnutí pacientského klubu hovoria abstinujúci o svojom vnímaní sveta alebo každodenných problémoch. Ostatní im ponúkajú svoj pohľad na vec alebo popis vlastnej skúsenosti s podobným problémom.
Ak sa niektorý z členov klubu ocitne v zlej situácii, môže o tom hovoriť na klubovom stretnutí, zatelefonovať priateľom z kruhu alebo prísť za terapeutom do ambulancie.
„Priatelia z klubu lepšie chápu pacientove problémy než napríklad rodina, lebo sú na tom s chorobou podobne,“ tvrdí doktorka Jana Žemličková zo Sanatória pre liečbu drogových závislostí AT.
Členom klubu sa stane závislý väčšinou vďaka pomoci svojich blízkych.
„Kto má problém, má najmenší záujem stať sa členom klubu,“ hovorí doktorka Žemličková. V tomto momente teda hrajú dôležitú úlohu príbuzní závislého. Tí prídu do ambulancie alebo klubu a dostanú návod, ako závislého na liečenie prilákať.
Zo začiatku sa abstinenti hanbia vôbec vojsť do budovy sanatória, po čase sa pod vplyvom kolektívu v klube otvoria a riešia svoje problémy s ostatnými.
(khu)
