Bratislavčania sa zo sídlisk sťahujú aj do okolitých rakúskych dedín. Wolfsthal sa nachádza len dva kilometre od hraníc a Slováci sú tam vítaní. Starosta GERHARD SCHÖDINGER sa s nimi rozpráva po slovensky.
Wolfsthal získal ocenenie za rozvoj cezhraničnej spolupráce Euregio Innovationspreis. Čím si ho zaslúžil?
„Hlavným dôvodom je, že ľudia, ktorí žijú vo Wolfsthale sú všetci Wolfsthalčania. Nikto nepozerá na to, kto má aký pas. Integrácia tu prebehla veľmi dobre. Všetci tvoríme jednu spoločnosť a myslím si, že práve za to sme dostali tú cenu. Na naše aktivity sa chodia dokonca pozerať aj zástupcovia európskych univerzít, ktorí tvrdia, že taká situácia, aká je vo Wolfsthale vôbec nie je bežná.“
Čo konkrétne robíte pre to, aby sa Slováci stali Wolfsthalčanmi?
„Sme malá dedina a ja osobne poznám každého, kto tu žije. S každým, kto sa chce prisťahovať do Wolfsthalu sa rozprávam a vysvetlím mu, čo je pre nás dôležité, ako funguje obecný systém.“
Čo je pre Wolfsthal v tomto smere najdôležitejšie?
„Chceme hlavne zostať dedinou, a to je tiež veľmi dôležité pre Slovákov, ktorí sa sem chcú prisťahovať. Všetky nové domy teda musia vyzerať ako rodinné domy. Nemôžu to byť veľké budovy s desiatkami bytov. Máme tu aj bytové domy, ale jeden má len 4 byty.“
Rozvoju cezhraničnej spolupráce asi napomáha aj linka bratislavskej hromadnej dopravy, ktorá spája Wolfsthal aj Hainburg s Bratislavou.
„Áno, ten autobus je veľmi veľký úspech. S nápadom na túto linku som prišiel ja a teší ma, že sa ju naši obyvatelia naučili využívať. Chodia ňou do práce, či na nákupy.“
Podľa štatistík 119 z 873 Wolfsthalčanov sú Slováci. Ako to vnímajú rakúski obyvatelia dediny?
„Nemáme s tým absolútne žiaden problém. Sťahujú sa ku nám najmä rodiny a teda majú predstavy o živote rovnaké ako my. Všetci chceme žiť pokojne, oddýchnuť si tu. Slováci u nás chodia do nášho kostola, zapájajú sa do spoločenského života.“
Ako sú na tom Slováci s nemčinou, vedia sa dohovoriť? A naopak, vedia Rakúšania po slovensky?
„Je tu len pár slovenských rodín, ktoré nevedia po nemecky. A niektorí Rakúšania vedia po slovensky, ale je ich tiež len pár.“
Po slovensky sa vo Wolfsthale učia deti v materskej škole.
„Áno, funguje to tu už osem alebo deväť rokov. Raz za týždeň majú hodiny slovenčiny a ide im to dobre. Naším cieľom nie je, aby vedeli perfektne po slovensky, ale aby si vybudovali cit pre jazyk. Keď potom budú počuť slovenčinu, nebude to pre nich úplne cudzie.“
Ako na výučbu slovenčiny v škôlke reagujú rodičia?
„Všetci súhlasia. Deti to nemajú povinné, ale chodia tam všetky.“
Prečo ste sa rozhodli pre zavedenie tejto výučby?
„Dôvod je prostý, Slováci sú naši susedia. Sme tak blízko od Bratislavy, že potrebujeme vedieť povedať po slovensky dobré ráno susedovi. Ten základ jazyka je dôležitý. V budúcnosti, o dvadsať - tridsať rokov sa však môže stať, že všetci budú opäť rozprávať všetkými jazykmi.“
Tak, ako to bolo kedysi v Bratislave?
„Áno, ani nie pred sto rokmi hovoril každý Bratislavčan po nemecky, po slovensky aj po maďarsky.“
Škôlka vo Wolfsthale ponúka aj hodiny slovenského jazyka.
Po slovensky hovoríte plynulo vy. Kde sa to naučili?
„Moja manželka je Slovenka. Ale to nie je ten hlavný dôvod. Pracujem na Slovensku ako policajt. Som riaditeľ kontaktného pracoviska medzi Slovenskom a Rakúskom.“
V čom spolupracujú slovenskí a rakúski policajti?
„Máme spoločné hliadky so slovenskými policajtmi, ale predovšetkým si vymieňame informácie, napríklad štatistiky o kriminalite.“
S vašou manželkou ste sa vraj zoznámili na hraniciach.
„Presne tak. Ja som bol colník na rakúskej strane a ona na slovenskej. 1. januára 1990 som išiel po prvýkrát v živote na slovenskú stranu, popriať im všetko dobré do nového roku a sedela tam ona... Začiatok nášho vzťahu bol trošku komplikovaný, lebo ona nerozprávala ani trochu po nemecky a ja po slovensky (smiech).“
Vedia aj starostovia okolitých rakúskych obcí po slovensky alebo ste skôr výnimka?
„Ja som výnimka, ale je to výhodné pre moju prácu. Tí ľudia, ktorí sa chcú prisťahovať ku nám, sa cítia dobre, keď sa s nimi rozprávam po slovensky. A ja chcem, aby cítili, že sú tu vítaní. Keď s nimi hovorím po slovensky, sme akoby na jednej úrovni.“
Sú Slováci rovnako vítaní aj v okolitých obciach ako Berg alebo Kittsee?
„My sme novým ľuďom celkom otvorení. Vítame všetkých, ktorí prichádzajú k nám a berieme ich ako Wolfsthalčanov. Nehovorím im, že sa musia ihneď naučiť po nemecky alebo čo, oni to všetko robia dobrovoľne. Môžem však povedať, že napríklad v Bergu to je celkom iné.“
V čom vidíte pozitíva blízkej polohy Wolfsthalu pri Bratislave?
„Momentálne je cítiť, že Bratislava je plná. Firiem, ktoré tam fungujú je už priveľa a mám taký pocit, že pomaly prídu niektoré z tých firiem aj k nám. Uvedomujem si, že naši ľudia sú drahší ako Slováci, ale máme iné výhody. Môžem im napríklad ponúknuť lacné pozemky pre ich firmy.“
Cena pozemkov je tu až taká nízka? Veľa Slovákov sa sem sťahovalo vraj práve kvôli tomu.
„Áno, kedysi tu boli lacné pozemky, ale dnes už je to úplne iné. Naše pozemky sú už drahé, okolo 140 eur za meter štvorcový. Miestny úrad tu však pracuje veľmi rýchlo a všetci obyvatelia majú napríklad moje číslo na mobil, keby niečo potrebovali. A to je zas našou výhodou.“
Starosta Wolfsthalu hovorí aj po slovensky.
Partnerská obec Wolfsthalu sú bratislavské Vajnory. Ako prebieha vaša spolupráca?
„Najmä spolu oslavujeme, Vajnorské dožinky a podobne. Dôvod pre naše partnerstvo je však hlbší. Oni majú tie isté problémy ako my. My ležíme pri Bratislave na západe, oni na východe. Na nich je teda vytváraný ten istý tlak, ako na nás, pričom majú iné podmienky. Takže sa spolu rozprávame o tom, ako riešiť naše problémy, pretože fungujeme rovnakým spôsobom.“
Aké konkrétne problémy máte na mysli?
„Tlak veľkého množstva ľudí, ktorí chcú prísť žiť ku nám alebo do Vajnor. Páči sa im, že je to dedina, ktorá je pri meste. Majú tam teda príjemné podmienky dediny, ale sú tiež v hlavnom meste.“
Počet obyvateľov Wolfsthalu rastie. Je nejaké obmedzenie vo veľkosti, ktoré nemôže prekročiť?
„Ešte môže narásť. Máme obmedzenie približne na 1500 obyvateľov. Nerastieme však rýchlo, pretože nepredávame naraz všetko, čo môžeme. Každých štyri - päť rokov pripravíme zhruba tridsať pozemkov na predaj. Viac nie. Do počtu obyvateľov však nepočítame tých, ktorí tu nemajú trvalý pobyt. Pre nás sú dôležití tí, ktorí ho majú, lebo za nich dostaneme peniaze od kraja. Tých máme 873. Obyvateľov s prechodným pobytom je približne tristo.“
Čím sa živia Wolfsthalčania? Poľnohospodárstvom alebo cestujú za prácou do veľkých miest?
„Chodia pracovať do Viedne vlakom. Máme aj poľnohospodárov, ale tých nie je veľa. Veľkovýrobcov tu je približne päť, ostatní to majú skôr ako koníček.“
V roku 2008 vydalo BBC článok s titulkom Slováci skupujú časti Rakúska. Je to tak?
„Čiastočne to pravda je, lebo všetko, čo je u nás na predaj, kupujú Slováci. Rakúšania tu ale ostávajú. Odchádzajú len, keď sú starí a už sa nevládzu starať o veľký dom alebo záhradu.“
Od roku 1986 ste pracovali ako colník na hraničnom priechode Berg. Ako ste do revolúcie vnímali Slovensko za hranicou, ktorú ste strážili?
„Neviem o tom veľa rozprávať. Vnímal som to ako hranicu, za ktorou pre mňa nič neexistovalo. To bol celkom iný svet, nevedel som si predstaviť, čo sa tam deje. Do roku 1989 som za hranicou nikdy nebol.“
Z Wolfsthalu je vidno panelákové sídlisko Dlhé diely. Čo ste si mysleli, keď ho za socializmu začali stavať? Nebáli ste sa toho, čo sa dialo za hranicou?
„Predovšetkým som si nedokázal predstaviť, že existujú ľudia, ktorí by tam chceli bývať. Ale strach sme nemali a nemáme ho ani dnes. Čo sa týka územného rozvoja Bratislavy, máme pracovnú skupinu, kde pracujeme na územnom pláne Bratislavy tak, aby sme aj my boli spokojní. Nechceme totiž, aby sa stavali veľké domy až po hranice a hneď za nimi by boli naše malé domy.“
Veľa Bratislavčanov jazdí do Rakúska na nákupy a výlety. Funguje to aj naopak, chodia Rakúšania do Bratislavy?
„Áno, je to už celkom bežné. Najmä naši mladí radi chodia nakupovať napríklad do Auparku. Hovoria mi, že je to pre nich to isté, ako ísť do Hainburgu, nerobia v tom rozdiely. A to je presne ten stav, ktorý som chcel dosiahnuť. Aby to bolo jedno, kam idem, či na Slovensko alebo do Rakúska.“
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
