Povedala som si vtedy, že na hokej už v Bratislave nepôjdem. Tešiť sa z gólov Košíc na bratislavskom Zimnom štadióne Ondreja Nepelu bolo zbytočne riskantné a počúvať tri tretiny oplzlé slogany na moje rodné mesto sa mi zdalo tiež pomerne frustrujúce.
Nevydýchla som si ani na ženskom záchode, kde sa finálový zápas Slovan - Košice v sezóne 1997/1998 preberal rovnako tvrdo ako medzi mužmi, a to ste vtedy na záchodoch strávili v rade celú prestávku. Primálo mís na priveľa dám. A z víťazstva sa v našom páre tešil vždy len jeden. Môj manžel fandí Slovanu.
Myslela som na to, keď som na zápas medzi najväčšími športovými rivalmi išla po rokoch opäť.
A brala už so sebou svoje dcéry. Jedna fandí Slovanu ako jej otec, druhá sa pre belasých rozhodla potom, čo Košice začali prehrávať.
Nič z toho, čo som zažila na starom štadióne sa v novej aréne nestalo. Niežeby fanúšikovia Slovanu nenadávali, ale vo veľkej hale každá oplzlosť zanikla na pol ceste k naším sedadlám. Pán predo mnou žmolil košický šál na kolene a vedľa neho sedel fanúšik Slovana. Jeho kamarát. Na nových záchodoch žiadne rady. Počet mís výrazne prevyšoval počet dám.
Jediný, kto mi kazil náladu, bol maskot Slovana. Z obrovskej obrazovky sa mi arogantný orol pozeral do očí, keď kormidloval veľký belasý parník a víťazoslávne s ním prešil malú košickú bárku. Zakaždým sa ozvalo Bóóóóm!
Možno som len na hokeji dlho nebola, ale možno sa rivalita dvoch najväčších miest dostala v zrekonštruovanej hale do vznešenejšej polohy. Nemám pre to žiadne analýzy, ale číslo 8982 by mohla byť reprezentatívna vzorka. Bol to rekord v návštevnosti, ktorý na tom zápase padol.
Až na to, že Košice prehrali. Nemôžem mať v Bratislave všetko.
