Povedala som si vtedy, že na hokej už v Bratislave nepôjdem. Tešiť sa z gólov Košíc na bratislavskom Zimnom štadióne Ondreja Nepelu bolo zbytočne riskantné a počúvať tri tretiny oplzlé slogany na moje rodné mesto sa mi zdalo tiež pomerne frustrujúce.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Nevydýchla som si ani na ženskom záchode, kde sa finálový zápas Slovan - Košice v sezóne 1997/1998 preberal rovnako tvrdo ako medzi mužmi, a to ste vtedy na záchodoch strávili v rade celú prestávku. Primálo mís na priveľa dám. A z víťazstva sa v našom páre tešil vždy len jeden. Môj manžel fandí Slovanu.
Myslela som na to, keď som na zápas medzi najväčšími športovými rivalmi išla po rokoch opäť.
A brala už so sebou svoje dcéry. Jedna fandí Slovanu ako jej otec, druhá sa pre belasých rozhodla potom, čo Košice začali prehrávať.
Nič z toho, čo som zažila na starom štadióne sa v novej aréne nestalo. Niežeby fanúšikovia Slovanu nenadávali, ale vo veľkej hale každá oplzlosť zanikla na pol ceste k naším sedadlám. Pán predo mnou žmolil košický šál na kolene a vedľa neho sedel fanúšik Slovana. Jeho kamarát. Na nových záchodoch žiadne rady. Počet mís výrazne prevyšoval počet dám.
Jediný, kto mi kazil náladu, bol maskot Slovana. Z obrovskej obrazovky sa mi arogantný orol pozeral do očí, keď kormidloval veľký belasý parník a víťazoslávne s ním prešil malú košickú bárku. Zakaždým sa ozvalo Bóóóóm!
Možno som len na hokeji dlho nebola, ale možno sa rivalita dvoch najväčších miest dostala v zrekonštruovanej hale do vznešenejšej polohy. Nemám pre to žiadne analýzy, ale číslo 8982 by mohla byť reprezentatívna vzorka. Bol to rekord v návštevnosti, ktorý na tom zápase padol.
Až na to, že Košice prehrali. Nemôžem mať v Bratislave všetko.
