Víťazstvá a prehry Veľkého Draždiaka

FOTO - AUTOR

Niet azda Petržalčana, ktorý by aspoň raz za týždeň nenavštívil umelé, avšak úpravami sprírodnené jazero Veľký Draždiak. Väčšina ľudí sa chodí k jazeru kúpať a slniť, niektorí chytať ryby, iní najmä pre prázdniny svojich detí. Stretávajú sa tu partie mladých aj v strednom veku.

Prostredie okolo vodnej plochy nie je upravené, ľudia mu prispôsobili svoje zjavne veľmi skromné potreby. K jazeru vedú desiatky cestičiek, dospelí aj deti polihujú, postávajú a posedávajú v tesnej blízkosti chodníka, kopírujúceho jeho breh. Niekedy takmer ako kaskadéri jazdia po chodníku v oboch smeroch desiatky cyklistov, k jazeru chodia svojich štvornohých miláčikov venčiť a kúpať majitelia miešancov aj čistokrvných šľachticov. Medzi nimi sa prepletajú deti každého veku. Slnko opaľuje všetkých rovnako, všetci však nevnímajú rovnako prostredie, v ktorom trávia neraz podstatnú časť dňa. A tak spomenutí návštevníci, zjavne v presvedčení, že „čo je spoločné, nepatrí nikomu“, a teda sa o to netreba ani starať, po svojom pobyte zanechávajú doslova hromady odpadkov! Čo do množstva bezkonkurenčne vedú plastové fľaše, nasledujú plastové poháre, mikroténové vrecká a napokon rôzne biologické odpadky - šupky z melónov, banánov a pomarančov, ohryzky jabĺk. Nájdu sa však aj kusy oblečenia. Stovky drobných črepov z pivových a vínných fliaš ohrozujú chodidlá bosonožcov, nájdu sa aj vrchnáky z konzerv! Tieto atribúty predovšetkým petržalských ekologických analfabetov nás všetkých priraďujú k príslušníkom všeobecne známej sociálnej vrstvy, ktorá sa dodnes nedokázala adaptovať v početnejšej spoločnosti obyvateľov Petržalky, a ktorá nepodľahla nutkavému presvedčeniu, že panelákové megasídlisko bolo postavené vlastne preto, aby sme mali kde vysýpať odpadky všetkého druhu. V tomto prípade by sa žiadalo tradične málo: vyčistiť okolie jazera, osadiť zo dve desiatky nádob na odpadky a zabezpečiť ich pravidelné vysýpanie! Je to neriešiteľná požiadavka?

Leto prekročilo svoju prvú štvrtinu. Ako vyplýva zo záberov, na jeho konci môže Veľký Draždiak zažiť (a možno aj prežiť?) celkom slušnú ekologickú katastrofu. To v prípade, že sa kompetentní, ale predovšetkým samotní návštevníci nespamätajú. Iba ak by zámerne chceli na jeseň spomínať na svoju ľahostajnosť k svojmu životnému prostrediu ako na akýsi druh katastrofického hrdinstva! Aj keď nie som Petržalčan, tento obraz našej duše a mysle ma bolí. Príliš zreteľná predstava neďalekej budúcnosti desí. JURAJ BONDORA