Pohľad na vežu
františkánskeho kostola.
Františkáni prišli na územie Bratislavy niekedy v tretej štvrtine 13. storočia. Ich kláštor bol zničený počas vojen s Přemyslom Otakarom II. v 70. rokoch 13. storočia. Za podpory uhorského kráľa Ladislava IV. začali stavať nový kláštor i kostol. Kostol dostavali v roku 1297 za Ondreja III. Kláštor veľakrát poškodili zemetrasenia i požiare, preto ho bolo treba často opravovať i dostavovať. Obe stavby nájdeme na Františkánskom námestí.
Členovia rehole žili v chudobe a živili sa zo zozbieraných milodarov a z toho, čo si sami dorobili v záhrade a na políčkach. Ale postupne, pomaly, začali bohatnúť. Mnohí mešťania im dávali väčšie dary, viacerí im vo svojich testamentoch poručili časť majetku. A tak opúšťali chudobný život a začali si čoraz viac užívať.
Stalo sa to za opáta Cypricha. Pôvodne to bol bohabojný mních, ktorý sa neskôr pre svoju šikovnosť a múdrosť stal opátom bratislavského kláštora, až nakoniec z neho ostal namyslený predstavený kláštora. Dlho rozmýšľal ako dať okolitému svetu najavo, kto je on a františkáni. Raz po dlhej bezsennej noci mu napadlo, že nechá postaviť vežu, hoci podľa svojich prísnych regulí ich nesmeli stavať na vlastnom základe. A tak Cyprich vymyslel, že dá postaviť vežu na múroch kláštora. Po určitom čase na severovýchodnom rohu kláštornej budovy stála nová, krásna veža. Naspodku štvorhranná, vyššie šesťboká, štíhla, gotická.
Ale prišiel rok 1517 a františkánsky rád sa musel vrátiť k bývalému prísnemu dodržiavaniu pôvodných regulí. Majetky museli vrátiť darcom alebo ich dedičom, a keď to nešlo, dali to cirkvi svätej. Znovu museli žiť chudobne, cnostne a bohabojne.
Čas však plynul. Mnísi zasa začali bohatnúť, opúšťali chudobný život, jedli, pili, čo hrdlo ráčilo, márnotratne užívali. Jedného dňa prišli k nim dvaja mnísi z iného františkánskeho kláštora, z ktoréhosi slovenského mesta. Po prvých dňoch spoločného života boli najprv prekvapení, potom nahnevaní a napokon pobúrení. Pri najbližšej príležitosti to vyčítali svojim rehoľným bratom: „Akým len povrchným a rozmarným životom žijeme, bratia! Kde sa podela cnosť odriekania, kde Kristova chudoba? Vari sme už zabudli na poslanie našej rehole?“
Zakrátko sa to donieslo predstavenému rehole, opátovi Damiánovi. Pozval si pátrov na dišputu do svojej cely obloženej náboženskými knihami. Vzbudil v nich dojem, že ich úprimne počúva a oni sa rozhovorili. Celé svoje presvedčenie mu vyložili na dlaň. Opát prikyvoval: „Dobre hovoríte, synovia moji, budem o vašich slovách tuho rozmýšľať.“ A láskavo ich prepustil. Po ich odchode začal však uvažovať: ,,Toto je pre nás hotové nešťastie. Hovoria ako kacíri a takýto plevel treba vyhubiť. Len chytro a šikovne, aby sa nikto nič nedozvedel. Áno, už to mám! Pátri chodievajú na prechádzky za mesto a to už je územie hradného župana. A hradný župan je verný syn cirkvi.“
V jeden slnečný deň sa obaja pátri vybrali na svoju zvyčajnú prechádzku. Cez Hlavné námestie a Panskú ulicu vyšli na dunajské nábrežie smerom k Vodnej veži. V tichom rozhovore sa dostali ďaleko za posledné rybárske obydlia. Vtom nečakane vyskočili z krovia drábi. Vrhli sa na mníchov, sputnali im ruky, okolo krku prehodili slučky a poďho na hrad. Privliekli ich na hradné nádvorie pred župana: „To bude nejaké zlé nedorozumenie, vážený pane,“ hovoria mnísi. „Ráčte prosím upovedomiť o veci predstaveného nášho kláštora.“ Hradný župan však odpovedá nepriateľsky: „Nemýľte sa, páni pátri! Váš opát je spravodlivý muž a pozná vás od hlavy po päty. Udrela vaša posledná hodina.“ Pátri s úžasom pozreli na seba, potom na župana, potom zase na seba a pochopili. Naostatok sa ešte vrúcne pomodlili. Drábi za ten čas dokotúľali dva sudy, vybité klincami. Vopchali do nich pátrov, zadebnili a spustili z hradnej skaly do Dunaja.
Prešlo neveľa času a jedného rána františkáni našli svoje bydlo bez veže, na ktorej si toľko zakladali. O dve - tri hodinky pribehli rybári a s úžasom rozprávali, že akýmsi zázrakom stojí veža františkánov na pravom brehu Dunaja. Duchovia dvoch mŕtvych spravodlivých mníchov ju totiž sem v tú noc preniesli. A ľudia sa chodili pozerať, raz na kostol bez veže a raz na vežu v Petržalke. Opát Damián, aby zamedzil rečiam, dal na pôvodnom mieste postaviť novú, takú istú utešenú vežu. A odvtedy máme – len my, Bratislavčania, dve takéto františkánske veže. Jednu pôvodnú, gotickú, v Sade Janka Kráľa v Petržalke a druhú novú, novogotickú, na františkánskom kostole. JOZEF KOČI
FOTO SME - PAVOL MAJER
a AUTOR
