FOTO - BARBORA MANČÍKOVÁ
Kvetoslava Fulierová (na snímke) je grafička, maliarka a bývalá huslistka. Talent nasávala s materinským mliekom, keďže jej mama Marie Zavadilová, učiteľka na základnej škole, musela v tých časoch vedieť všetko – rovnako hrať na hudobnom nástroji ako kresliť. Pani Kvetoslava sa narodila v Starom Hrozenkove, pri slovenských hraniciach, avšak po vydaji už vyše štyridsať rokov žije v Bratislave. Smeje sa, že v rodnom kraji jej vravia: „Ty si už Bratislavčanka.“ A na Slovensku, že je Moraváčka. Hovorí o sebe, že je typ československého človeka, i keď má pocit, že rozdelenie v roku 1993 bolo nutné, pretože „každý sa chcel realizovať po svojom“. Iba sa jej zdá neprirodzené, keď od nej na hraniciach Slovenska a Česka chcú pas a pri prenášaní svojich diel musí vybavovať rozličné povolenia.
Reformy v školstve v jej detstve zapríčinili, že sa ako najmladšia žiačka – šesťnásťročná – zapísala do Vyššej školy umeleckého priemyslu, kde skončila grafiku. Pred zápisom stála pred veľkou dilemou, či ísť študovať na konzervatórium hru na husliach, ktorej sa intenzívne venovala niekoľko hodín denne od jedenástich rokov, alebo rozvíjať schopnosti vo svojej druhej veľkej láske – kreslení. K rozhodnutiu jej pomohol výrok výtvarníčky Márie Jančovej, ktorá videla jej kresby: „Ako výtvarníčka budeš môcť hrať, keď budeš huslistka, nebudeš môcť maľovať a na sólovú špičku sa dostane len málokto.“
Po skončení školy spolupracovala ako grafička s Múzeom J. A. Komenského vo svojom rodisku a učila na hudobnej škole hru na husliach a hudobnú výchovu. V roku 1958 mala v Uherskom Brode svoju prvú samostatnú výstavu. Boli to ilustrácie k básničkám a poviedkam pre deti, ktoré napísala jej mama. V roku 1960 sa vydala do Bratislavy. Zamestnala sa v Akadémii vied ako výtvarníčka, chodila po Slovensku a spracovávala témy ako salašníctvo a poľovníctvo. Po niekoľkých rokoch sa prihlásila do Zväzu výtvarných umelcov a odvedy je „na voľnej nohe“. Začala ilustrovaním detského časopisu Včielka, predávala litografie, skoro všetky s hudobnou tematikou. Žiť sa z toho dalo len skromne, dodnes tvorí v malej izbičke v paneláku. Vo svojej tvorbe s malými výnimkami ostáva verná hudobným motívom a čiernobielej: „Snažím sa v nej dosiahnuť maximum, aby vyvolávala určitý pocit farebnosti.“
Hoci v deväťdesiatom roku musela svoju vášeň obmedziť, pretože prišli problémy s očami, jej vyše päťdesiat samostatných a viac ako dvesto kolektívnych výstav je slušný výkon.
TEXT a FOTO - BARBORA MANČÍKOVÁ
