Nápad cépečkára z Košíc vysvetľovať Bratislavčanom v ich novinách, ako môžu ľutovať, že nemajú v meste slávny maratón, neznie dobre. No vydržte, prosím, vysvetlím, prečo ho aj Bratislave veľmi prajem.
Odtiaľ, z hlavného mesta, sa môže zdať, že partnerské malomesto Košice miluje svoj maratón najmä pre možnosť chvastať sa, že je najstarší v Európe a svetovo je po Bostone dvojkou.
O to v skutočnosti vôbec nejde. Čaro, prečo Košičania milujú svoj maratón, je v tom, že sa pri ňom každý rok aspoň na chvíľu správajú tak, akoby to chceli robiť celý zvyšok roka.
Každý Košičan je v poslednú októbrovú nedeľu patriot. Obzerať si maratóncov sa zväčša vyberie s celou rodinou. Ak nie, má pripravenú vážnu výhovorku a výpočet minulých ročníkov, ktoré so cťou odstál pri trati.
Každý Košičan je v ten deň žičlivý. Nehundre, že ho všetko bolí, že nemá peniaze, len sa zázračne zmení na odborníka na vytrvalostný beh a každým pohybom dáva najavo, že cíti s tými ubolenými maratóncami (a maratónkami).
Tá angažovaná učiteľka, ktorá vytlieska osobitne každého neznámeho bežca, tyká mu a kričí „Vydrž!“, nie je v ten deň trápna.
Deti sa pýtajú, prečo tí ľudia vlastne behajú, keď ich to na pohľad tak bolí.
A košický rodič má konečne zámienku deťom oznámiť, že vlastne celý náš život je také jedno veľké hrdinstvo.
Spýtajte sa Košičana, kedy má jeho mesto najväčší deň. Spomenie termín maratónu. V Bratislave som taký deň zatiaľ neobjavil. Ale – mestský maratón sa tu siedmy raz beží už o 146 dní. © SME
