SENEC. Štátny archív v Bratislave, ktorý spravuje historický archívny fond bývalej Bratislavskej stolice, ukrýva aj svedectvá o temnej stránke života v minulosti na jej území.
Dopátrať sa v ňom dá k rôznym trestným činom, ktoré končili na jej súde.
Pribalili aj usvedčujúce dôkazy
„Od konca 17. storočia máme celkom dobré správy aj vďaka tomu, že sa zachovali súdne materiály. Napríklad súdny materiál Sedrie (trestný súd za Rakúsko-Uhorska, pozn.red.) Bratislavskej stolice. Ten sa člení na trestné súdne materiály a občiansko-právne súdne materiály,“ hovorí historik z Mestského múzea v Senci Gábor Strešňák.
Od 18. storočia, keď sa už rozlišovalo medzi týmito súdnymi pojednávaniami, sa z činnosti župného trestného súdu zachovalo asi 3500 spisov.
Župný súd slúžil v prípade poddaných ako odvolávacia inštancia. Najprv boli súdení na panských súdoch. V prípade šľachticov bol župný súd prvou inštanciou, keďže šľachtu mohla súdiť len šľachta. V konečnom dôsledku panovník.
Ako historik upozorňuje, spisy sa zachovali väčšinou len vo fragmentálnej podobe. „Celý prípad sa z nich preto nedá vždy vysledovať. Jeho približnú rekonštrukciu možno získať len na základe viacerých čiastkových spisov.“
Súdne materiály dokumentujú osočovania, bitky, krádeže či vraždy. Niektoré z nich dokonca obsahujú aj zaujímavé veci.
Ako Strešňák hovorí, z okolia Senca sa z tohto obdobia zachovalo 20 až 25 prípadov. Niektorým z nich sa podrobnejšie venoval aj na prednáške, ktorá sa konala v múzeu.
Pri skúmaní spisov natrafil historik aj na rôzne predmety, ktoré k nim boli pribalené. Boli to usvedčujúce dôkazy.
„K jednému súdnemu materiálu som našiel pripojený kúsok motúza. Nevedel som, čo to je. Nakoniec vysvitlo, že pochádza zo zástery slúžky, ktorá zaškrtila svoje dieťa. Občas je to šok.“
V prípade vrážd novorodencov nachádzal Strešnák k spisom pribalené rôzne bylinky a prášky, ktoré mali slúžiť na odohnanie plodu.
Ako prebiehala poprava
Svoje rozprávanie začína historik lúpežným prepadnutím z konca 17. storočia, ktoré skončilo vraždou mladého obchodníka.
„Z Bihárskej stolice (dnes na území Rumunska, pozn.red.) mal mladý šľachtic namierené na senecké trhy, kde chcel obchodovať s dobytkom. Na seneckých trhoch sa v tom čase obchodovalo vo veľkom a prichádzali sem ľudia z veľkej diaľky. V jednom hostinci, ešte v Nitrianskej stolici, ho prepadol mladík, ktorý pochádzal z Čiech. Zabil ho a okradol. Zobral mu aj šľachtický pas. Využiť ho však nestihol. Chytili ho a skončil zle. Odsúdili ho na smrť,“ vykresľuje historik jeden zo súdnych prípadov.
Ako prebiehala poprava, ilustruje správa z 18. storočia, ktorá sa týka dvoch odsúdených. Historik ju spomína vo svojej stati „Vraždy novorodencov v Bratislavskej stolici v 17.-19. storočí“, ktorá bola publikovaná v archívnej ročenke Archivum Sala z roku 2005. Popravy vykonali v Šamoríne, kde v tom čase fungovala župná väznica. Ako Strešňák píše, trest smrti sťatím hlavy sa nemusel vždy rovnať pojmu „humánnej formy popravy“.
„Veľavážený môj pane, notár! V dnešný deň, to jest 4-ta (quarta) Junii, popri sentencii Slávnej Sedrie, po vystavení dvoch nešťastných zajatcov, čo sa týka sťatia Evy Takácsovej, bolo riadne vykonané, no keď nešťastného Pavla Béládiho o hlavu skrátiť chcel, tam sa veru ctený Justitie Executor (kat, pozn.red.) vskutku pomýlil. Bo keď udrel, trafil blízko pod ucho a do sánky. Druhým úderom túže kosť zasiahol a hlavu až na tretíkrát, keď sa telo bezmocne prevrátilo, len s veľkou námahou sťal. Veru, ťažko bolo sa tomu čo i len prizerať,“ cituje z dobovej správy historik.
Trest smrti vyriekli málokedy
Rozhodovanie súdov a boj advokátov, obhajcu a žalobcu, opisuje historik na prípade slúžky z roku 1850, ktorá slúžila v dome seneckého maliara.
„Slúžka otehotnela s desiatnikom, ktorý prechádzal Sencom. Svoje tehotenstvo zatajovala a potom čo porodila, dieťa zaškrtila. Do polhodiny po pôrode bola schopná zísť dole do pivnice domu a tam dieťa pochovať. Dieťa objavili a prípad sa dostal na súd. Mladá žena dostala tri roky väzenia v stredne ťažkých okovách. K nohám mala pripútané závažie, aby mohla vykonávať nútené práce. Takýto trest sa mohol neraz končiť smrťou, aj keď priamo na smrť odsúdená nebola,“ líči Strešňák.
Napriek tomu, že v 18. storočí vtedy platné uhorské zákonné články bezpodmienečne predpisovali za zavraždenie rodinného príslušníka trest smrti, súdy už vtedy pristupovali k prípadom vrážd novorodencov veľmi opatrne.
„Žalobca musel a aj žiadal ustanovenie trestu smrti, ale v druhej polovici 18. storočia sa v týchto prípadoch skúmalo, z akej sociálnej sféry bola matka, či mala istú vzdelanostnú úroveň, či bola príčetná, za akých okolností prebehol pôrod, či nedostala záchvat z pôrodu. Vtedy ešte nebola známa popôrodná depresia, ale intuitívne sa to už skúmalo,“ hovorí historik
Advokáti sa už v tom čase snažili vystupovať ako obhajcovia. Prípad je podľa historika zaujímavý aj rétorickým súbojom obhajcu a žalobcu, ktorý musel prekladať z nemčiny.
„Obhajca viackrát pred súdom vyriekol, že radšej nech je pred súdom sto vinných oslobodených ako jeden nevinný odsúdený.“
Obhajca tým narážal na fakt, že porodila sama a neexistovali žiadni očití svedkovia. Preto by sa bál odsúdiť ženu na smrť.
„Súd ju nakoniec uznal vinnou, poranenia novorodenca nasvedčovali jeho uškrteniu.“
Emócie mala držať na uzde
V dnešnom Veľkom Bieli sa odohral prípad manželskej potýčky, ktorá vyvrcholila vraždou. Obaja boli šľachtici. Rozsudok bol vynesený v mene panovníka Františka Jozefa I. v roku 1850.
„Prípad sa ťahal dlho, desať rokov. Celé dedina vypovedala, že žena nemala dobrý život. Manžel jej zahýbal, dokonca sa o nej hanlivo vyjadroval. Muž pôsobil v obci ako predstavený šľachty. Tri mesiace predtým, ako ho žena napadla, poslal mužovi miestny farár list. V ňom písal, že doteraz neveril rečiam v obci, ale teraz ho žiada, aby sa napravil. Neskôr sa strhla medzi manželmi hádka. Muž ženu udrel, ona vzápätí chytila okovanú sponu, ktorá pochádzala z rozobratého voza, a úder mu vrátila. Prvý úder bol nešťastný, do oblasti spánku. Muž odpadol a žena ho bila ďalej. Nezomrel na mieste, no napriek lekárskemu zásahu sa ho nepodarilo zachrániť. Nebolo to vopred plánované, čin oľutovala. Snažila sa privolať aj lekára. Súd uznal, že emócie boli opodstatnené, no vyčítal jej, že ich nedokázala udržať. Po desiatich rokoch dostala tri roky väzenia v stredne ťažkých okovách, dva dni pôstu a nútené práce. Jedine tu som sa dočítal, že mala zákaz na všetky alkoholické nápoje. Nebolo tam však vysvetlené, prečo,“ zakončuje Strešňák príbeh.
