Devínsky hrad v 1.polovine 18. storočia – dobová rytina.
Strážna vežička Devínskeho hradu (Panenská veža) bola postavená v 16. storočí počas renesančnej prestavby hradu.
Stalo sa to pred mnohými storočiami. Po mnohých rokoch zvolali do Bratislavy korunovačný snem, aby na ňom uhorské stavy z celej krajiny zvolili nového následníka trónu. Po jednom z dlhších zasadnutí hladný a smädný devínsky hradný pán aj s priateľom zašli do hostinca U zlatého slnka na Panskej ulici. Hostinec bol plný, ale pri jednom stole sedeli iba dvaja dobre oblečení páni. Hradný pán s priateľom poprosili o povolenie prisadnúť a navzájom sa predstavili: Peter, pán Devínskeho hradu, Michal, hradný kapitán z Pajštúna.
Neskoro večer sa lúčili ako priatelia a sľúbili si, že sa navzájom navštívia na svojich panstvách. Po pár týždňoch sa korunovačný snem skončil, následníka trónu v Bratislave korunovali a Peter sa vrátil na Devín. Žil sám, rodičia už umreli a dcéra sa vydala na stredné Slovensko. Hoci bol v najlepšom mužnom veku, na ženbu ani nepomyslel.
Jedného večera za ohromnej búrky mu sluhovia doviedli hosťa. Bol to sám pajštúnsky hradný kapitán. „Buď nám srdečne vítaný,“ privítal ho Peter, „čo dobrého ťa sem priviedlo, Michal?“ „Ale táto silná búrka,“ odpovedal, „bol som vo Viedni vybaviť istú majetkovú vec a cestou späť nás to chytilo.“ O chvíľu bola hostina pre dvoch na stole a v priateľskom rozhovore čas plynul. Ráno, keď sa kapitán lúčil, musel mu Peter sľúbiť, že do týždňa príde na Pajštúnsky hrad.
Veľká láska, veľké prekážky
O týždeň už Petra vítali na Pajštúnskom hrade, hradný kapitán, jeho pekná manželka a krásna dorastajúca dcéra Ľudmila. Kapitán dal pripraviť veľkú poľovačku a po jej vydarenom konci zase slávnostnú hostinu. Pri odchode Peter pozval celú rodinu na návštevu Devína a navzájom sa navštevovali zopár mesiacov. Avšak Turci sa začali znovu hýbať. Peter so svojou bojovou družinou odišiel brániť krajinu a pridal sa k uhorskému vojsku. Po dvoch rokoch sa vrátil síce doráňaný, ale živý na svoj Devínsky hrad. Nad Pajštúnom sa vznášal tieň smútku. Michalova manželka po ťažkej chorobe zomrela. Jedinou radosťou otca zostala Ľudmila, ktorá za ten čas dospela na prekrásnu devu s dlhými svetlými vlasmi, pučiacimi perami a červenými líčkami.
Smutne sa rozprávali v trojici, keď zrazu prišiel súrny posol. Jednu z poddanských dedín napadli zbojníci, ukradli aj peniaze určené na dane pre pána a kapitán musel s vojakmi odísť a urobiť tam poriadok. Peter s Ľudmilou prvý raz ostali spolu sami a zrazu si uvedomili, ako ľúbia jeden druhého a stali sa milencami.
Počas jednej návštevy zašiel Peter za pánom Pajštúna do jeho komnaty a požiadal ho o ruku jeho dcéry. Ten ho zachmúremý najprv vypočul, potom očervenel, obelel, až nakoniec vybuchol. Odmietol ho hrubými slovami a zakázal mu odteraz každú návštevu. Peter musel odísť a Ľudmila preplakala celú noc a po nej ďalšie. Devínsky pán chodil ako bez duše, celé noci prebdel, ale pomôcť si nevedel. Ľudmila chodila za otcom a prosila ho, aby sa s Petrom pomeril, ale ten vždy tvrdo odmietol. Naposledy jej s krikom povedal: „Alebo na slovo budeš poslúchať svojho otca, alebo pôjdeš do kláštora!“
Rozhnevaný otec
Ale Ľudmila neprestávala ľúbiť Petra a preto otec jedného dňa odviezol dcéru do bratislavského kláštora klarisiek. Keď sa táto zvesť dostala na Devín, zaľúbený hradný pán ihneď tiahol s ozbrojenou skupinou do kláštora a svoju milovanú odtiaľ uniesol. Ľudmila bola nadšená únosom i neznámou krajinou. Ale keď zočila vysoký hrad na mohutnej skalnej ostrohe nad sútokom dvoch jagavých riek, nevládala zadržať výkrik údivu. Veselé časy nastali potom na Devíne, ale milenci sa zo svojej veľkej lásky dlho netešili. Urazený a rozhnevaný otec zvolal svoju posádku, ozbrojil svojich poddaných a zaútočil na Devín. Keďže útočníkov bolo niekoľkonásobne viac ako obrancov, títo postupne vydali obliehajúcim spodný i stredný hrad a nakoniec padol do ich rúk aj horný palác. Zaľúbencom ostala ako posledné útočisko len strážna vežička, postavená nad sútokom Moravy a Dunaja. Hnevom sršiaci otec sa dostal až k nej, ale keď milenci začuli údery muškiet na dvere, chytili sa za ruky a skočili do rozbúrených vĺn rieky, aby tam spolu našli svoju smrť. Rozžialený otec neskoro ľutoval svoje počínanie, ale život svojej dcére už prinavrátiť nemohol. Od tých čias okolitý ľud túto strážnu vežičku začal volať Panenskou vežou.
JOZEF KOČI
FOTO - ARCHÍV
