FOTO – AUTORKA
kopriemyselnej školy sochársko-kamenárskej. Tam sa naučil opracovávať kameň. Hoci spočiatku k tejto chladnej hmote pociťoval odpor, pretože práca s ňou bola úmorná, neskôr prišiel na to, že je to niečo neopakovateľné.
Počas štúdia na vysokej škole spolupracoval s architektmi a sochármi, ktorým pomáhal pri menších skulptúrach. Po promócii začal pracovať a svojej láske – kameňu sa venoval aj naďalej, ale tajne.
Až do roku 1989 si privyrábal na fuškách. „V deväťdesiatom roku sa uvoľnili možnosti podnikania a už nebolo v mojich silách sedieť na dvoch stoličkách. Musel som sa rozhodnúť a zvíťazilo podnikanie v oblasti kameňa.“ S dvoma spolupracovníkmi založili firmu a začínali v zahraničí, pretože doma ich nikto nepoznal. Juraj Knappek hovorí: „Potom to už bolo úsmevné, od sochárskeho diela v sídle OSN vo Viedni, cez najväčšie a najkrajšie stavby – VÚB centrála, hotel Carlton, pešia zóna Košice až po národnú banku.“ O podnikaní hovorí, že znamená pracovať bez obmedzenia času. Preto aj pred piatimi rokmi prestal rukami obrábať kameň: „Stratil som istotu v kladive, s ktorým sa musí robiť každý deň…“ Ale napĺňa ho, že mal komu odovzdať skúsenosti.
Teraz má iný koníček – záhradu, kde kosí a vysádza stromčeky. Stal sa členom zaujímavej skupiny, ktorú zhruba pred dvoma mesiacmi založila vicestarostka Bohdana Machajová. Jej cieľom je postaviť sochu Márie Terézie podľa existujúcej kópie a umiestniť ju na jej pôvodné miesto pri Dunaji, na ktorom je teraz socha Ľudovíta Štúra. Tú by chceli premiestniť pred Úrad vlády. Veria, že sa im to podarí tak do dvoch rokov.
Za vrchol toho čo sa v kameni na Slovensku udialo a malo by to slúžiť na obdiv ďalším generáciám považuje Juraj Knappek novostavbu Národného divadla na Pribinovej ulici, ktorú dokončuje. Sám sníva o podľa neho vzdialenom sne, že sa ešte raz bude podieľať na realizácií nejakej skulptúry či umeleckej fontány. Opracovanie kameňa prešlo podľa neho revolúciou. Z prašného opracovania, ktoré ohrozovalo zdravie ľudí v podobe silikózy (pľúcnej choroby), na ktorú v 50. rokoch zomierali kamenári sa prešlo na vodné, kde sa používajú diamantové nástroje. BARBORA MANČÍKOVÁ
FOTO – AUTORKA
