Teoretik architektúry JAN TABOR žije vo Viedni a miluje niektoré bratislavské stavby, hoci sú aj z čias komunizmu.
Mnohé budovy z obdobia komunizmu sú dnes odsúdené na zánik. Náklady na ich prevádzku sú vraj privysoké. Majú právo na život?
„Napríklad budova Slovenského rozhlasu je vzácna architektúra, hoci má chyby toho obdobia. Priestory vnútri obrátenej pyramídy sú jedinečné, keďže sa podobné ťažko dajú nájsť v Európe. Je to taká babylonská veža obrátená dovnútra, terasový dom, otvára sa nahor, je plný svetla, tieňa a hier svetla a tieňa. Dobrá architektúra má právo žiť, kým je dobrá a tá budova je úplne jedinečná.“
Dnešné vedenie rozhlasu však tvrdí, že nemá na jej údržbu dosť peňazí.
„To si mohol naozaj dovoliť niekto, kto mal naozaj neobmedzenú sumu peňazí. Je to taký príklad pre gestiku doby, je to veľké i urbanisticky veľkorysé gesto. Ale na to, že je to relatívne mladá budova, je v dosť zlom stave. Aj v Rakúsku chcú opustiť budovu rozhlasu a postaviť si menšiu budovu. V každom prípade patrí k európskej architektúre 20. storočia.“
Priestory Hudobného fondu Tabora ža tak neohúrili. Prekážalo aj dobudované úmyvadlo s kachličkami.
FOTO SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK
Ktoré budovy v Bratislave by ste ešte priradili do tejto kategórie?
„Bratislava má také šťastie, že má najmenej štyri budovy z tohto obdobia, ktoré zodpovedajú medzinárodným meradlám na výnimočnú architektúru. To je Most SNP, televízna veža na Kamzíku, rozhlas a premostenie Slovenskej národnej galérie. Tá je veľmi odvážna, jedinečná a patrí medzi najlepšie múzejné stavby postavené po roku 1945. Sú to stavby, ktoré majú medzinárodný význam a vyjadrujú sebavedomie, ktoré Slováci majú. Preto by mali dostať trochu pokoja, nechať im čas.“
Pozri si fotogalériu skanzenov socializmu
Majitelia týchto budov si však s nimi môžu robiť, čo chcú. Nemali by byť pamiatkovo chránené?
„To treba urobiť čo najskôr. Tieto budovy totiž vôbec nepovažujú za budovy, ale za stavebné pozemky, kde môžu rýchlo búrať a postaviť tam niečo iné. V Bratislave je aspoň 30 až 50 budov z obdobia po roku '45, ktoré by sa mali chrániť pamiatkovou starostlivosťou o to rýchlejšie, že ich devastujú.“
Ako konkrétne ich ničia?
„Aj takými maličkosťami ako sú záclony v hoteli Kyjev, ktoré by sme mohli považovať za červené vlajky, ale dávajú tomu atmosféru nevestinca. Turistom v rámci alkoholického kolonializmu to hovorí: Príďte sem, tu si môžete robiť, čo chcete.“
Prečo je to tak?
„Ľudia týmto stavbám nerozumejú a nechcú rozumieť. Tak isto by však zmenili románsku alebo barokovú architektúru. Každá doba má svoj vkus, svoju gestiku a tá sa snaží prekričať gestiku starej doby. K tomu ešte prichádza ten hlúpy reflex, že to sú komunistické monštrá. Bežní ľudia to možno tak nevnímajú, ale veľa odborníkov to spája so svojím nekonečným bojom proti komunizmu. Pritom to nie je len v postkomunistických krajinách. V Štokholme v 60. rokoch tiež urobili veľké nové centrum, postavili také štyri veľké šajby.“
Chránia si viac pamiatky v zahraničí?
„V zásade som nepriateľom pamiatkovej starostlivosti, ale v určitej situácii je nutná. V niektorých krajinách to je lepšie, v iných horšie. Horšie je to na Slovensku, ale aj v Rakúsku, kde teraz zbúrali stavbu podobne jedinečnú, ako je Slovenský rozhlas. Mesto detí, domov pre deti, ktoré nemali rodičov. To bola neobyčajne humanistická budova, mala vlastnú zoo, králiky, orly, kúsok odtiaľ bol les.“
Prečítajte si viac o skanzenoch socializmu
Tabor bol v komisi, ktorá rozhodla, že kontroverzné premostenie na SNG zostane. Pre zlý stav je však už desať rokov zavreté, minulý víkend sa tam však konala módna prehliadka.
FOTO SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK
