Nečudo, že mu to napadlo, už pred pár rokmi vlastníci oznámili, že ho chcú zbúrať.
Kyjev je biedny, zanedbaný. Nie je to zábavné retro odkazujúce na časy minulé, ako sa ho snažili turistom predstaviť. Budova roky chátrala schovaná za reklamné veľkoplošné plachty, cez ktoré hostia nič z mesta nevideli.
Strohá funkčnosť hotela prepojeného s prvým veľkým obchodným domom u nás majiteľa Kyjeva zjavne neoslovila a ani sa nepokúsil jej dať lesk, ktorý si hotel vyžaduje. Každý chrcheľ na chodníku pred hotelom je toho najlepším dôkazom.
Kyjev je teda ďalšia ohrozená dominanta v meste, ktoré za posledných sto rokov menilo názvy i obyvateľov a stále žije v ére historického bezvedomia.
Stále treba búrať, premiestňovať. Bratislavčania by sa ale už mali naučiť žiť so svojim zjazveným mestom. Nebúrať. Nepremiestňovať. Ak sa dá, zveľaďovať. Nerúcať.
Dokonca ani sochu Svätopluka, za ktorú ma ako obyvateľa tohto mesta a štátu hanba facká, už keď sa k Hradu blížim. Na rozdiel od solídneho Kyjeva je to pomník nacionalistického nevkusu. Je fajn, že ho Sulík po búrlivých diskusiách ponechal. Duch Ficovej éry, účelového fušerstva na nevhodnom mieste, tak ostane hmatateľný aj pre nasledujúce generácie.
V meste, kde sa centrom prejdeme za 15 minút, už s búraním sôch a výrazných dominánt treba prestať. Aj keď tu má ostať Svätopluk.
