Skanzeny socializmu dožívajú

Budovy z obdobia komunizmu sú na odstrel, ich náhrada však nemusí byť rovnako kvalitná.

BRATISLAVA. Náklady na budovu sú vysoké, je energeticky náročná a stačila by aj polovica, sťažujú sa majitelia starých účelových budov z obdobia komunizmu.

Pri niektorých však ide nielen o technologicky špičkovo vybavené budovy, ale aj o architektonické skvosty. Viedenský teoretik architektúry Jan Tabor by napríklad budovu Slovenského rozhlasu hneď zaradil medzi kultúrne pamiatky. „Je to jeden z najkrajších priestorov 20. storočia v Európe,“ vyhlásil.

Budova, ktorú navrhli v roku 1963 a dokončili o 20 rokov neskôr, stála 470 miliónov československých korún. Komunistickí funkcionári na ňu dali sumu, ktorú si bežný Slovák, roky šetriaci na škodovku, ani nedokázal predstaviť.

Špičkové technológie

Za túto cenu má však SRo aj unikátne koncertné sály – nahrávacie štúdiá, zavesené v priestore ako dom v dome.

Architekti Štefan Svetko a Štefan Durkovič ich tak izolovali od okolitého hluku, ale ako sa dnes ukazuje, aj od mobilného signálu.

Sály vraj majú najlepšiu akustiku v strednej Európe aj vďaka špeciálne navrhnutému interiéru, kam sa zmestí i najväčší organ v strednej Európe so šesťtisíc píšťalami.

Štúdiá na prízemí obrátenej pyramídy sa tiež vôbec nerušia s prevádzkou a vysielacími štúdiami na jej najvyššom poschodí.

Budova pre 1500 ľudí, kde ich pracuje len 650, je však podľa Najvyššieho kontrolného úradu v havarijnom stave a ročne zhltne od dvoch do 3,5 milióna eur. O zbúraní rozhlasu a nahradení šetrnejšou budovou sa zatiaľ neuvažuje. Je totiž jednou z dominánt Bratislavy.

Hra svetla v budove Slovenského rozhlasu.

SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK

Zbúrať je ľahšie

Účelovú budovu jeho menšej kolegyne – štátnej Tlačovej agentúry SR však nechalo zbúrať samo ministerstvo kultúry. Diskusia o tom, či má budova z roku 1987 cenné architektonické prvky, vôbec nebola. Jeden
z architektonických „skanzenov“ socializmu tak ustúpil výstavbe.

Budovu, v hodnote 140 až 198 miliónov korún, postavenú okolo obrovského schodiska, tak v roku 2008 rozbili na prach. Redaktori štátnej agentúry sa dnes sťahujú z prenájmu do prenájmu.

Pracovňa riaditeľa Hudobného fondu.

FOTO SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK

Hudobný interiér

Naopak, od socializmu sa nič nezmenilo v priestoroch Hudobného fondu na Medenej. Interiér z roku 1969 má tiež zaujímavú históriu. Architekti si totiž pozvali na spoluprácu výtvarníkov Miloša Urbáska a Alexa Mlynarčíka, ktorí sa vo svojej tvorbe inšpirovali aj hudbou. Do interiéru preniesli avantgardné prvky vtedajšej hudby.

Vyzdobili bar, kde kedysi diskutovali najvýznamnejší slovenskí skladatelia ako Ilja Zeljenka. Teraz však zapadá prachom a okienko na výdaj stravy v ňom nahradili biele kachličky.

Nič z toho totiž nie je pamiatkovo chránené. Neoficiálny vekový limit na vyhlásenie za pamiatku je totiž 50 rokov.