Čo sa vám v súvislosti s Bratislavou vybaví, za čím z nej je vám ľúto?
,,Zo starej Bratislavy mi je ľúto za mnohým, čo sa zbúralo a odišlo do nenávratna. Napríklad za Rybným námestím, kde som začínal na konzervatóriu. Rybné námestie so starým pivovarom, synagógou a priľahlými uličkami malo takú nádhernú atmosféru, že jej nemôže konkurovať ani desať hotelov Danube a úprava ulíc okolo mosta. Podobne je mi aj ľúto za okolím Suchého mýta, kde stála v malebnej budove reštaurácia Hron či stará Fajka a vôbec za mnohými uličkami, ktoré už nejestvujú. A rovnako aj za námestiami aké bolo napríklad pred dnešnou VŠMU na Zochovej ulicii či prírodovedeckou fakultou, ktorú vystriedala budova Najvyššieho súdu. Vôbec, hnevá ma častá necitlivosť k histórii nášho hlavného mesta Slovenska. O to viac sa preto vyžívam v zachovaní stredovekého genia loci môjho rodného mesta Kremnica, kde sme s manželkou nedávno zorganizovali už druhý ročník festivalu Hudba pod diamantovou klenbou. Mimochodom, to nie je básnický obraz, ale označenie unikátnej neskorogotickej klenby v jednej z miestností. Potešilo ma, keď návštevník nášho záverečného koncertu, arciknieža Michael von Habsburg Lotrinský, označil môj dom za gotický skvost.“
Ako vnímate dnešnú Bratislavu?
,,Objavujem ju v poslednom čase cez môjho štyri a polročného syna Daniela Artura, s ktorým chodievame na prechádzky do prezidentskej záhrady i do skrášleného centra. V posledných rokoch sa totiž už začína človek v centre cítiť príjemne. a môžem sa preto ním chváliť i svojim zahraničným priateľom. Napríklad nedávno tu bol po vari dvadsiatich rokoch môj priateľ z Mexika a žasol ako Bratislava opeknela. Hviezdoslavovo námestie s fontánkami, Hlavné námestie, uličky s kaviarničkami, vynovené fasády domov. Možno sa teda raz predsa naplní aj socialistický názov nášho mesta ako krásavice na Dunaji.“
Ste vraj jazykovo nadaný.
„Už doma som vyrastal v trojjazyčnom prostredí, takže dnes ovládam osem jazykov. Využívam to na koncertoch v zahraničí, keď pridávam k jednotlivým skladbám vždy niekoľko slov. A keď ideme so synčekom napríklad aj tu, v Bratislave, v podchode po schodoch, spoločne ich počítame do desať v cudzích jazykoch, aby sa hravo priučil inej reči. Teraz sme začali s francúzštinou. Darmo, stále platí koľko rečí vieš…“
Neuvažujete napríklad o knihe spomienok?
,,Určite by sa oplatilo veľa vecí dať na papier, prv, než ich človek zabudne. Zatiaľ však niet času. Keď si ho nájdem, rád by som ju ale napísal a skomponoval tiež niekoľko skladieb pre sólové husle bez sprievodu. A keď sme už pri knihách. Nikdy nezabudnem ako sme v 60-tych rokoch stávali v rade pred vtedajšou českou knihou s Mariánom Vargom, Kamilom Peterajom a ďalšími záujemcami o knižné novinky. Škoda, že dnes už taký hlad po knihe v Bratislave nebadať.“
ANGELA SKALOVÁ
