avy na blízky vidiek, aby počúval a dýchal kamióny.
O rodákoch, čo sú ozajstnými dedinčanmi, ani nehovorím.
Odkedy som aj ja odišiel z Bratislavy za kúskom vlastnej zeme na vidiek, takisto nerád počúvam informácie o plánoch, ktoré moju dedinu zmenia.
Vôbec netúžim po seneckom outlete ani po Šatanovom golfovom mestečku pri dedine Veľký Biel.
Ale predsa len som vnútorne nastavený sa so zmenami zmierovať. Už v Bratislave som si zvykol, že sivé zóny, teda miesta, akými boli nábrežie od Starého mosta nadol, okolie Pribinovej či Kuchajdy, nezostanú dlho sivými, lebo ekonomický boom nutne sprevádzajú stavebný aj dopravný boom.
Teraz, keď sa vraciam po déjednotke z práce domov, sledujem, ako sa zjazd z diaľnice na Senec zastavebňuje na oboch stranách cesty a jedinú radosť mám z toho, že všetky tie nové biele škatule sú ešte stále dosť ďaleko od môjho domu.
Neviem síce, čo by som robil, keby mi raz nad ním chceli postaviť diaľnicu, a preto rozumiem odporu Vajnorčanov, Mariančanov a Borinčanov.
Ale nečakám, že moja cesta domov alebo moja dedina zostane navždy presne taká, akou bola, keď som si v nej ten dom kupoval.
A toto stavebné riziko beriem ako daň za komfort byť Bratislavčanom a dedinčanom súčasne.
