FOTO – ARCHÍV
Hoci futbal v ženskom podaní nepriťahuje veľkú pozornosť médií a fanúšikov, predsa u nás prebiehajú žiacke i seniorské súťaže. Niektoré slovenské futbalistky odišli skúšať šťastie a cibriť svoje umenie do okolitých futbalových štátov, ale najďalej sa asi vybrala DIANA SILONOVÁ (na snímke), ktorá momentálne oblieka dres s kapitánskou páskou univerzitného klubu Bridgeport v USA.
V ktorom klube ste na Slovensku začínali?
„Začínala som v Delte Bratislava pod vedením Kataríny Bernátovej, potom som hrávala v Interi a tesne pred odchodom do USA za Spoje Bratislava v najvyššej súťaži. Počas svojej futbalovej kariéry som hrala už na všetkých postoch okrem brankárskeho. Vo svojom univerzitnom klube som začínala na poste libera a teraz hrávam v strede záložnej formácie.“
Predstavte nám svoj univerzitný celok?
„Keď som doň prišla, klub bol na poslednom mieste tabuľky. Spolu so mnou začalo študovať niekoľko ďalších kvalitných futbalistiek z celej Európy a každú sezónu sme sa zlepšovali. Tú uplynulú sme skončili tretie. Štatisticky to bolo piate najlepšie zlepšenie v celej Amerike. Liga je rozdelená na divízie, ale účasť v nich do veľkej miery závisí aj od finančného zabezpečenia školy. Družstvo musí odohrať povinné zápasy vo svojej oblasti, ostatné, priateľské, závisia od dohody. Kvalita futbalu v Amerike je veľmi slušná, lebo na univerzitách hrávajú dievčatá z celého sveta.“
Aké je národnostné zloženie vášho tímu?
„Máme štyri hráčky z Islandu, dve zo Švédska, po jednej hráčke z Trinidadu, Portugalska, Kanady a zvyšok tvoria Američanky. Trénerom je bývalý švédsky reprezentant do 18 rokov Magnus Nilerud a jeho tréningy sú porovnateľné s prípravou na reprezentačnej úrovni. Zámorské hráčky hrajú agresívnym štýlom a európske technickejším. Pracujem ako trénerka detí a snažím sa nájsť zlatú strednú cestu. Pôsobenie európskych trénerov a hráčok sa však začne prejavovať až neskôr, keď začne dorastať súčasná mládež.“
Čo chýba slovenskému ženskému futbalu v porovnaní s americkým?
„Je rýchlejší, tréneri kladú veľký dôraz na rýchlosť, silu a vytrvalosť. Slovenský futbal je veľmi zviazaný taktikou. V Amerike sa sezóna koncentruje na jeseň. Družstvá odohrajú počas necelých troch mesiacov približne 30 zápasov, a tak je dobrý kondičný základ každej hráčky nevyhnutný. Počas týždňa absolvujeme ešte 4 až 5 kolektívnych tréningov a každá máme individuálny tréningový plán, ktorý zahŕňa posilňovňu a regeneráciu. K dispozícii máme bazén, saunu, maséra, chiropraktika a športových lekárov. Je o nás výborne postarané, ale vyžaduje sa od nás stopercentný výkon, mnohokrát na hranici možností, s rizikom zranenia. Nie je to ľahké. Futbal, aj ten ženský, sa v Amerike stal dobrým prostriedkom na zarábanie peňazí aj popri štúdiu. Bez štipendia, ktoré dostávam, by som si nemohla dovoliť zaplatiť všetky výdavky spojené so školou.“
Ako dlho plánujete zostať za morom?
„Do USA som prišla s ideou spoznať inú kultúru a mentalitu ľudí a až na druhom mieste bol futbal. Otočilo sa to. Potrebovala som dostatok peňazí na pobyt, a tak som akceptovala ponuku futbalového štipendia z Bridgeportu. Mojím zameraním je manažment – medzinárodný obchod, medzičasom som diaľkovo dokončila štúdium manažmentu v Bratislave. Čo bude ďalej, neviem ani sama povedať. Určite sa pokúsim získať štipendium na univerzitách v Harvarde, Bostone či Yale. Ďalšou alternatívou je angažmán v nejakom americkom či európskom profesionálnom družstve. Treba ísť do všetkého s chuťou a tvrdo na sebe pracovať.
A čo váš návrat do slovenského futbalu?
„Neprestávam myslieť na slovenskú reprezentáciu, ak by ma potrebovala, nebudem váhať. Ligu by som asi radšej hrala v zahraničí.“
